Just Friends (Sparkling Notions 1)

Knock (Úder), časť 63.

Matt

Bezradne som stál uprostred chodníka a pozeral sa ako odchádza.

Ako ma opúšťa jediná žena, ktorú som kedy miloval.

Ako to so mnou vzdáva jediná osoba na celom svete, ktorá verila, že sa môžem zmeniť. Ktorá vo mne videla niečo, čo som v sebe nevidel ani ja. Dokonca ani moja matka. Aj tá ma nenávidela. Nemohla uveriť, že také zviera vzišlo z nej... A to sa hovorí, že mamy vždy ľúbia svoje deti bez ohľadu na to, aké sú. Nie je to pravda. Neverte tomu. Budete iba sklamaní...

Pozeral som sa za ňou dovtedy, kým mi nezmizla z dohľadu. A potom sa zúfalstvo vo mne zmenilo na hnev. Mal som chuť niekoho zabiť. Alebo mu aspoň ublížiť. Urobiť niečo, vďaka čomu by sa cítil aspoň tak ako ja.

Vopchal som si ruky do vreciek a vybral sa opačným smerom, ako ona. Kopal som do všetkého, čo mi prišlo do cesty a myslel som, že sa mi uľaví. Neuľavilo.

Ani vtedy, keď som kopol do smetiaka, ktorý sa s rachotom vysypal na zem.

Ani vtedy, keď som kopol do cudzieho auta, ktoré vzápätí na to začalo pípať.

A nebolo to ani vtedy, keď som päsťou vrazil do múru nejakej budovy, vďaka čomu som si zodral kožu a zakrvavil hánky.

Uvedomil som si, že toto sa nedá vyriešiť inak ako u zdroja. Musel som ísť za ňou.

Som pyšný človek, priznávam. Uvítal by som, keby ona prišla za mnou a všetko, čo povedala, vzala späť. Ale vedel som, že to sa nestane. U nej to tak proste nefunguje. Prečo by sa mala ospravedlňovať za niečo, čo neurobila? Ani ja by som to nespravil. Robia to iba tí, ktorí bez vás nedokážu existovať a urobia všetko preto, aby zase boli vo vašej blízkosti. Aj keby sa mali ospravedlňovať za niečo, čo nespôsobili....

Napriek tomu, že som bol pevne rozhodnutý ísť za ňou, nemohol som sa tam objaviť v takomto stave. Takmer určite by som jej ublížil a to sa nesmelo stať. Potreboval som sa nejako vyventilovať. Dostať zo seba von všetky pocity, ktoré ma trhali zaživa. Ale ako som to mal urobiť? Kedysi by som si zaobstaral nejakú cundru a poriadne si zajazdil. No teraz mi v tom niečo bránilo. Niečo nechcelo, aby som poškvrnil náš vzťah. Viem, je to hlúpe. Ona sa predsa tiež stretáva s tými dvoma hajzlami, ale ja ju nechcem podviesť. Nechodíme spolu, no aj tak mám pocit, že by mi to už nedokázala odpustiť.

Rozhodol som sa. Žiadne štetky - tie sú pre zlých. A ja už nechcem byť ten nenávidiaci. Ten bez srdca. Chcem byť lepší. Môžem byť lepší. Viem to. Vďaka nej to viem.

Vrátil som sa späť rovnakou cestou. Alarm na aute už bol vypnutý, no smeti sa stále povaľovali na chodníku. Prekročil som ich a pokračoval k svojmu autu. Naštartoval som a vyrazil. Cesta trvala chvíľu, akoby som bol iba stovky metrov od domu. Zaujímavé, ako zdanie dokáže klamať.

Okamžite, ako som zaparkoval, som namieril do posilovne. Zariadil som si ju tu takmer hneď, ako som tento dom kúpil. Musel som predsa byť vo forme. Muž na sebe nikdy nesmie prestať pracovať. Tak ako sa žena nesmie o seba prestať starať.

V kúte ma už čakali šortky a šedé tielko spolu s teniskami. Prezliekol som sa a začal sa rozcvičovať. Rozcvička je veľmi dôležitá. Je menšia šanca, že sa vám stane úraz, keď máte rozohriate svaly...

Urobil som zopár brušákov, skokov cez švihadlo a dvíhal som aj činky. To som bral ako predprípravu. To podstatné, čo mi malo pomôcť, ma čakalo presne v strede miestnosti, visace zo stropu.
Konečne som bol dostatočne zahriaty. Vyzliekol som si mokré tielko a odhodil ho za seba. Pristúpil som k boxovaciemu vrecu a vzal si spod neho rukavice. Navliekol som si ich a poriadne upevnil.

Prvý úder som takmer nevnímal, no do tých ďalších som vložil svoje emócie. Všetko, čo ma ťažilo.
Zlosť.
Láska.
Nevedomosť.

Udieral som do vreca ako zmyslovzbavený a sústredil do úderu všetku svoju silu. Cítil som pot na celom svojom tele. Vlasy mi padali do očí, ale ruky nepoľavovali. Neustále mlátili do vreca, akoby mu mohli ublížiť.

,,Ako si mohla odìsť?" zareval som na vreco. ,,Povedal som predsa, že ťa milujem k*rva!" ruka narazila na tvrdý povrch.

,,Nemôžeš odo mňa odísť len tak! Nikto neodchádza pokiaľ to ja nedovolím!" ďalší úder.

Začal som cítiť bolesť, no tá ma akoby kŕmila energiou. Nevšímal som si ju. Potreboval som to zo seba všetko dostať von, a toto bolo jediné možné prijateľné riešenie. A ja som bol rozhodnutý dotiahnuť ho dokonca.

Stále dookola som udieral a chrlil so seba nadávky. Musel som vyzerať ako blázon. Ale ja som sa tak necítil. Keď som skončil mal som dušu na jazyku, ale cítil som sa ľahšie. Už ma nič neťažilo.
Skoro nič.

Načiahol som sa po uteráku a utrel zo seba pot. Kým som sa vydýchal, sedel som pod boxovacím vrecom s fľašou vody v ruke, ktorú som vzal z malej chladničky. Potom som si dal sprchu a obliekol si nový oblek.

Teraz už mi zostávalo iba veriť, že mi nezabuchne pred nosom a že nad sebou nestratím kontrolu..

Hi sweeties :)
Všimli ste si? Dnes tu bol aj malilinkatý kúsoček z Mattovej minulosti. Ale bol. Čo si o tom myslíte? Je vďaka svojej minulosti takýto?