Just Friends (Sparkling Notions 1)

Moment, please, časť 27.

Po chvíli sa odtiahol úplne. Znova sa zahľadel do steny a mne už nevenoval pozornosť. Ale mne to vyhovovalo, aj tak by som ho nevnímala. Bola som zabratá vo vlastných myšlienkach. A tie mi dávali dosť zabrať. Moja myseľ bola plná protichodných názorov. Jedna strana mňa sa chcela vyfackovať za to, že som mu to dovolila a druhá to chápala. Chápala, že to bolo aspoň z časti správne...

Všetky tieto myšlienky som ale razom zatlačila do úzadia, keď som si spomenula na niečo, čo som sa ho ešte na nespýtala. Potriasla som mu rukami, aby na mňa upriamil pohľad a spýtavo sa na neho pozrela.
,,Sleduješ ma?" spýtala som sa priamo.
Vyvalil na mňa oči akoby som mu teraz povedala, že zajtra bude koniec sveta. ,,To nesmyslíš vážne..."
,,Myslím."
Vzdychol si. ,,Musíš kaziť túto peknú chvìľku?"
,,Odpovedz mi." trvala som na svojom.
,,Nie." pozrel mi do očí. Keby mi klamal, spoznala by som to.

Chcela som mu veriť, ale kdesi v kútiky mojej hlavy mi tichý hlas našepkával, že som mu tú otázku položila nesprávne. Po chvíli som sa mu rozhodla položiť podobnú otázku. ,,Dávaš ma sledovať?" povedala som tichým hlasom. ,,A chcem počuť pravdu."
Zamračil sa a medzi obočím sa mu vytvarovala priehlbinka. Pristihla som sa, ako mu pozorne študujem tvár. Prestala som hneď, ako som začula jeho odpoveď.
,,Áno." zašepkal.
,,Čože?!" zarazene som sa vystrela.

Vyvrátil hlavu tak, aby na mňa videl. ,,Chcela si pravdu..." bránil sa.
,,Áno, ale..." pokrútila som hlavou. ,,Nemyslela som si, že si až taký...." znova som pokrútila hlavou a prehltla slovo, ktoré som mala na jazyku. Nechcela som byť neslušná. Keď on nemá žiadnu úroveň, zachovám si ju aspoň ja.

Tušila som, že jeho odpoveď bude kladná. Ale popravde, sklamal ma. Konečne ma začal presviedčať o tom, že mà v sebe aj niečo dobré a vzápätí to zakopal hlboko pod zem.
,,Netvár sa tak." doslova zaskučal. ,,Bolo to pre tvoje dobro..."
,,Dobro? A napadlo ťa, že chcem mať svoje súkromie?"
,,Nechápeš to..."
,,Máš pravdu, nechápem. Tak mi to vysvetli." založila som si ruky na prsia a nahnevane na neho zazrela.

Pozeral si na ruky v lone a neodpovedal.
,,Fajn. Ako chceš." vzala som si kabát z vešiaka a začala si ho obliekať. ,,Vieš, pomaličky si ma presviedčal, že ešte nie si stratený prípad. Najskôr som si myslela, že je to iba jedna z tvojich hier, ale potom... Zdalo sa mi, že to myslíš vàžne. Dnes by si ma bol úplne presvedčil. Ľutovala som ťa. Myslela som, že ti dokážem odpustiť aj tvoje správanie, ale..... Posral si to Matt. Totálne si to posral." zapla som si posledný gombík.

Vyskočil zo stoličky, ruky zaťaté v päsť. ,,Ja som iba nechcel, aby si skončila tak, ako Anna!" kričal. Potom si všimol môj vydesený výraz a hlas stíšil. ,,Nechcem, aby sa ti niečo stalo... Ty jediná ma môžeš zachrániť." skúmavo sa na mňa pozrel. Asi odhadoval ako zareagujem.

,,Tebe nepomôže nikto." preglgla som. Nechcela som byť hnusná, ale vrela vo mne krv.
Zbledol. Nemohla som sa na to pozerať, a tak som sa otočila na päte a vybrala sa k dverám. Zastavila ma jeho ruka. Mattove štíhle prsty sa mi obmotali okolo zápästia a trhnutím ma obrátil k sebe. ,,Nezatracuj ma, prosím ťa. Neobracaj sa ku mne aj ty chrbtom." prosil.
,,Prepáč, Matt, ale vsadil si na nesprávnu kartu..." vytrhla som sa mu.

Cŕn! Cŕn! Cŕn! Vyhrával mu telefón vo vačku.
,,Vezmi to. Aj tak sme už skončili."
,,Nie, nechoď...." vybral telefón. ,,Počkaj. Iba chvíľku, prosím..." kládol dôraz na posledné slovo.
,,Nie...a len pre tvoju informáciu, tú peknú chvíľku si pokazil ty." Otočila som sa a klopkajúc kráčala k dverám. Tam som sa ešte obrátila a pozrela sa na neho, ako tam zarazene stojí so zvoniacim telefònom v ruke. ,,Vieš Matt, je jednoduchšie nenávidieť ťa ako milovať." a s tým som vyšla von.

No a máme tu ďalšiu časť. Niekoho poteší viac, niekoho menej, každopádne mňa tešia všetky takže.... :D Dúfam, že sa páči :**