Just Friends (Sparkling Notions 1)

Confession & Mercy (Spoveď a súcit), časť 26.

A túto časť venujem Pajuške a Soničke, lebo ma k tomu doslova dokopali :D

Snažila som sa na to nemyslieť popri práci. Naozaj... No nemohla som sa sústrediť. Písmenká mi skákali po papiery, vety mi dávali asi taký zmysel ako: cdzszfuxidufzckxicufusofzfuxzyky. Čiže žiadny. Po dvoch hodinách som papiere hodila na zem a oprela sa o operadlo stoličky. Potrebovala som niečo, čo mi pomôže zabudnúť.

Hudbu. Vylovila som zo zásuvky slúchadlá, zapojila ich do telefónu a spustila playlist. V ušiach sa mi rozozvučal zvuk a mňa to odnieslo na míle ďaleko odtiaľto. Nie nadarmo sa vraví, že hudba uvoľňuje ducha. Konečne som sa zase mohla pustiť do práce. Pokyvkávala som si hlavou do rytmu hudby, podupkàvala nohou a niekedy dokonca aj spievala. Vďakabohu, že tu nikto nebol. Moje spevácke výkony nestáli za veľa. A tak mi práca šla od ruky.

O šiestej večer som už mala všetku zameškanú prácu z dní, keď som tu nebola hotovú a dokonca som stihla urobiť aj niečo navyše. Všetky papiere som teda uložila do spisov a nechala ich na stole, lebo Matt si ich pred tým, ako odchádzal, vždy vzal.

Obliekla som si kabát, ktorý bol doteraz prehodený cez stoličku, hoci v kúte som mala vešiak. Možno to bolo tým, že som mala rada veci pri sebe. Nie, že by som pochybovala o dobrej výchove svojich kolegov, ale človek nikdy nevie...

Schmatla som kabelku a pobrala sa k dverám, ešte stále so slúchadkami v ušiach. Skôr ako som však stihla chytiť kľučku do ruky, dvere sa otvorili. A čuduj sa svet, dnu vošiel Matt (rýmujem xD). Prekvapene som odskočila a vybrala si slúchadlá z uší.
,,Čo tu robíš?" spýtala som sa zmätene.
Bez slova zatvoril dvere, prešiel okolo mňa a sadol si na stoličku, na ktorej som až doteraz sedela ja. Sedel a mlčal. Chvíľu som ho pozorovala. Vyzeral napätý. Plecia nemal uvoľnené ako zvyčajne, ale stroho vyrovnané ako robot. Pery mal stiahnuté do úzkej čiarky a vlasy mu trčali na všetky strany, akoby sa za ne doteraz bol ťahal.

Vypla som hudbu a podišla bližšie k nemu. Otočil hlavu na moju stranu a vzdychol si. ,,Prišiel som sa.....porozprávať." začal konečne tichým hlasom. Ešte trochu tichšie a bol by to šepot.
,,O čom sa chceš rozprávať? Ak ide o prácu...."
Zastavil ma pohybom ruky. ,,Nejde o prácu... Ide o to, že..... ráno si sa ma na niečo pýtala..."
Prekvapene som na neho pozrela. Nečakala som, že to bude ešte vyťahovať, navyše sám od seba.

Vyzliekla som si kabát, zavesila ho na vešiak a sadla si oproti nemu na stôl.
,,Počúvam." pobádala som ho.
Zaťal ruky v päsť a zase ich uvoľnil, akoby bolo to, čo mi chce povedať, pre neho nesmierne náročné a musel sa do toho nútiť. Možno to tak bolo. To ma ale teraz netrápilo. Chcela som vedieť, čo mi povie. A tak som sa pre tentokrát obrnila trpezlivosťou a čakala, až začne rozprávať.

,,To, na čo si sa opýtala..." preglgol. ,,Ešte nikto sa ma na to nespýtal..." ,,Lebo nikto nemal dosť odvahy." podotkla som.
,,Lebo som sa nikomu neotvoril..."
,,Tak prečo to mieniš teraz zmeniť?" nadvihla som obočie a pozorne si ho premerala.
,,Neviem." zašiel si rukou do vlasov. Už znova bol nervózny. Nemal by skôr znervózňovať on mňa?
Potom, akoby si uvedomil, čo robí, ruku spustil do lona. ,,Proste mám pocit..... asi máš právo vedieť to."
,,Hm." povedala som len a čakala. Nenávidím čakanie.

,,Pred tebou..." preglgol. ,,...som mal iba jednu."
,,Áno, to už si hovoril." prikývla som.
,,Mohla by si..." zastavil sa v polke vety, akoby hľadal jemnejší výraz pre to, čo chce povedať. ,,....prestať prerušovať ma?"
Znova som prikývla. ,,Fajn."

Vzdychol si sťa človek, ktorému na pleciach leží ťarcha celého sveta.
,,Volala sa Anna. Trochu sa na ňu podobáš..."
,,Takže si si ma vybral iba preto, lebo sa na ňu podobám?"
Škaredo na mňa zazrel. Ten pohľad mi mal naznačiť, že som sľúbila, že ho nebudem prerušovať. V skratke- mám držať hubu. S poloúsmevom na perách som pokrčila plecami, akože neviem, kde sa to vo mne vzalo.

,,Mala svetlé vlasy, oči čierne ako tma a pekne ostrý jazyk." zatvoril oči. Možno si ju znova snažil vybaviť v mysli. Alebo tomu chcel zabrániť. Niekedy by som mu rada vliezla do hlavy.
,,Bola.... jedinečná. Všetkých si dokázala získať. Aj mňa..." Otvorila som ústa, že sa ho znova niečo opýtam, ale vzápätí som ich zase zatvorila.
,,Myslel som si, že je to iba okúzlenie jej krásou a že ide skôr o príťažlivosť.... Ale to, čo som skutočne cítil, som zistil, až keď bolo neskoro..." Celý čas hľadel na stenu.

Keď nič ďalšie nehovoril, vstúpila som do jeho monológu ja. ,,Ako to myslíš ' až keď bolo neskoro ' ?" Uprel na mňa pohľad smutných očí a vo mne sa niečo pohlo. Niečo, čo ma donútilo aspoň na chvíľu hľadieť na neho ako na obyčajného, lásky schopného človeka. Bola to ľútosť, súcit. Hoci by som ju nemala cítiť, napriek tomu, čo všetko sa medzi nami odohralo, cítila som. Nevedela som, že som toho schopná. Že viem zabúdať a odpúšťať tak rýchlo, hoci len na moment.

,,Zomrela. Zastrelili ju rovno pred mojimi očami, pretože som neurobil, čo odomňa žiadali..."
Už som mala na jazyku otázku, ale zastavil ma jeho pohľad. ,,Prosím ťa, nepýtaj sa kto."
Preglgla som. Nepáčilo sa mi to. Ani trochu.
,,A vtedy... vtedy som si uvedomil, ako veľmi som ju miloval. A tá láska ma zničila. Možno preto som dnes tým, čím som."

Zamračila som sa. Nečakala som, že sa mi otvorí až takto. Vlastne som nečakala, že sa mi vôbec otvorí.... Skĺzla som zo stola a na moje prekvapenie som ho vzala za ruky. Pozeral na ne a ani nezdvihol pohľad. Tak som si kvokla, aby som mu videla do očí.
,,Nesmieš sa viazať na minulosť a ani nechať ju, aby ovplyvňovala to, čo robíš alebo urobíš..."
Pozrel mi do očí a vpíjal sa do mňa pohľadom. ,,To isté mi vravela aj ona..."

Rozpačito som sa pousmiala a stisla mu ruky.
,,Môžem...môžem ťa pobozkať?" spýtal sa zrazu.
Zarazila som sa. Čo sa to tu vlastne dočerta deje? Matt, ktorého poznám, si predsa nikdy nepýta dovolenie a robí všetko, čo chce. Pomaly som prikývla. Nahol sa ku mne a spojil naše pery v jemnom bozku. Nečakala som, že dokáže dávať aj také...nežné.

Potom sa oprel čelom o moje a zapichol do mňa svoje bledomodré oči. ,,Nevybral som si ťa kvôli tomu, že sa na ňu podobáš... Vzbudila si vo mne pocity, ktoré som od jej smrti necítil. Preto ty." šepol a znova ma pobozkal. A ja som ho nechala....

Sorry holky, ale skôr to nešlo :/ :**