Cursed boy

kapitola 1

„Bože. Ten dom vyzerá odporne." zdvihla som hlavu na tú odpornú starú radovku a skoro sa povracala. V tomto mám akože teraz bývať?

„Nefrfli toľko. Bude sa ti tu páčiť." mama mi podala do ruky obrovský kufor a na plecia mi nasadila školský batoh.

"Ten dom tu stojí minimálne tristo rokov." stála som si za svojím a modlila sa, aby to aspoň vo vnútri za niečo stálo.

Oproti nášmu krásnemu čisto bielemu bytu v Californii je toto smetisko.

Ošmátraná omietka a okná, ktoré vyzerajú akoby išli spadnúť tu menia atmosféru na totálne creepy. Nečudovala by som sa, keby nám vchodové dvere otvoril taký ten Frankenstein z Adamsovcov. Proste bŕŕŕ.

„Sladký domov." povzdychla mama nad tým, keď zavŕzgali dvere, ktoré sa snažila odomknúť dobrých desať minút.

„Vážne zelená kuchyňa?!"prevrátila som očami nad odporne páchnucou a rozhojdanou kuchynskou linkou. „Aj obývačka?!"toto je zlý sen. Moja najviac neobľúbená farba teraz bude so mnou na každom kroku. Nič viac si nemôžem priať. Super!

„Prefarbíme to tu." potľapkala ma po pleci a pomohla mi s taškami, no to nič nemenilo na tom, že ma vzala do tejto diery.

Konečne som si našla v Californii kamarátku a už som nebola tá divná medzi spolužiakmi, ktorá má mamu, čo hľadá morské panny. Áno. Presne tak. Moja mama verí, že videla morskú pannu a teraz sa ich celý život snaží nájsť. To preto sa sťahujeme z miesta na miesto ako kočovníci a ľudia si o nás myslia že sme creepy...a teraz ešte aj bývame v creepy dome. Wau!

„Idem si nájsť izbu." rozhodla som sa jej stratiť z očí a pohodlne sa usadiť na nejakú posteľ, no izby boli prázdne. Do slova a do písmena prázdne.

„Kde ideme spať?!"zakričala som na ňu z poschodia a všimla si divne pootvorené dvere.

„Večer nám prídu postele aj so skriňami." moc som ju nevnímala a otvorila tie dvere, ktoré čírou náhodou asi jediné v tomto dome nevŕzgajú.

Ovial ma studený chlad a pach rýb.

„Oh. Fuj." zakryla som si ústa a nos rukou a vrátila sa naspäť na chodbu. „Odporné." odkašlala som.

Vytiahla som si hrubú mikinu až k očiam a zadržala som dych. Rukou som šmátrala po vypínači, ktorý zaiskril pri mojom dotyku.

„To snáď nie." zasmiala som sa nad svojím nešťastím a vytiahla si z vrecka mobil, ktorý som rozsvietila.

Nestíhala som očami skúmať nápisy a obrázky, ktoré boli všade. Všetky boli poprepájané červenou šnúrkou ako to býva v detektívkach a začala som sa cítiť nepríjemne. Podišla som k stolu, ktorý bol obhádzaný kopou kníh a nachádzali sa na ňom šupiny.

„Fuj." nedokázala som udržať svoj znechutený tón.

Obišla som stôl a za ním na stene visel obrovský obraz morskej panny. Nebola ako tá z rozprávky Malá morská víla. Táto tu bola zdeformovaná. Na chrbte mala špicatú plutvu a jej zuby boli až priveľmi ostré. Taktiež aj nechty, medzi ktorými sa jej nachádzali blany.

No jej oči....Boli neónovo žlté a išiel z nich strach. Na krku mala škrabance, ktoré boli asi skôr žiabre a na tvári sa jej nachádzala pomsta.

Jej dlhý šupinový zelený chvost mala zmiešaný so zopár neónovo žltými šupinami a vyzeral bohato.

Keby ho predával Louis Vuitton, tak stojí majlant.

Prechádzala som popri stene a krčila obočím nad všemožnými stvoreniami, ktoré boli tak nechutné a zároveň strašidelné, že mi z toho naskakovala husina.