Cursed boy

kapitola 22

Dobehla som Beth, ktorá sa mi takmer stratila a pri mojom výraze vyskočila od strachu.

„Videla si ďalšieho ducha?"

„Tak trochu áno." akoby sa opakovala minulosť. Pretože som práve teraz asi naozaj videla ducha.

Blake mi rozprával, že vtedy na tej lodi bol s Garissomom aj jeho otec a ten to neprežil. Lenže ak bol vtedy Garissom mladý, to znamená, že Blakov otec by nemal vyzerať ako tridsaťročný muž, ale musí mať tak najmenej šesťdesiat.

Nič z toho mi nejde do hlavy. Ako je to potom možné? Prečo Blakov otec vyzerá tak mlado a je svižnejší než polovica študentov na lodi?

„Haló! Sky!" Beth mnou hýbala, čím ma vrátila naspať do reality.

„Myslím, že som práve videla Blakovho otca."

„No, a? Každý ho videl."

„No ja som videla jeho pravého otca."

„Počkať." zamyslela sa nad tým, čo som jej práve povedala. „To akože ten týpek, s ktorým býva, nie je jeho pravý otec?"

„Nie tak celkom. Však vidíš, že sa na neho vôbec nepodobá." spresnila som jej situáciu a ukázala som prstom na muža, ktorý do mňa pred chvíľou vrazil. „Tamto je jeho otec."

„Veď má čierne vlasy." zapozerala sa na neho. „A modré oči." pozrela na mňa, či som v pohode a hnevalo ma, že jej nemôžem povedať pravdu o Blakovi. Teda... vlastne môžem, no čo by som jej povedala? Ja sama o Blakovi poriadne nič neviem.

„Áno, ale Blake-, on-" len som sa koktala.

„Ide sem." Beth sa na mňa prudko otočila a upravila si vlasy. Mykla hlavou smerom na muža, ktorého sme pred chvíľou ohovárali a hneď na to som zacítila vôňu pláže.

Dokonca ešte aj vonia ako Blake!

„Dámy." začal a postavil sa nám po boku. „Máte všetkého dosť?" skontroloval naše poháre a neunikol mu pohľad do mojich očí. Presne som vedela o čo snaží.

„Chcete mi prečítať myšlienky?" odpila som si z pohára a muž sa na mňa prekvapene pozrel.

Neunikol mu slabý smiech, keď sa mi naspäť ozval v myšlienkach.

„Vedel som hneď, keď som do teba vrazil, že máš niečo v sebe. Si pre mňa ako magnet. Doslova ma to k tebe ťahá. Kto si?" jeho prenikavý hlas sa mi rozlial telom, z čoho mi po tele prebehla jemná triaška.

„Nezáleží na tom, kto som ja, ale kto ste vy a ako je možné, že dýchate?"

„Áno. Nič nám tu zatiaľ nechýba." Beth nás oboch vytrhla z nadpozemského rozhovoru a milo sa usmiala.

„Mali by ste ochutnať naše špeciality. Všetko je tu na mňa." usmial sa. „Celá loď je tu vlastne na mňa! Všetko najlepšie!" zakričal do prázdneho oceánu a všetci študenti to po ňom zopakovali.

Koľko mohol mať naozaj rokov?, pomyslela som si predtým, ako som si uvedomila, že predo mnou stojí chlap, ktorý vie čítať myšlienky.

„Osemdesiatdeväť."

„Ste jeho otec však?" spýtala som sa a všimla si ako sa Beth vyparila k stolíku s jedlom.

„Odkiaľ ho poznáš?" narušil môj osobný priestor, no vedela som, že mi neublíži.

„Sme partneri na projekt."

„Tváriš sa, že vieš všetko, no podľa tvojho skrytého výrazu usudzujem, že nevieš vlastne nič." dostal ma. Naozaj som nič nevedela.

„Čo sa potom deje? Prečo sa dejú tieto veci okolo mňa? Som len normálne dievča." chcela som konečne zistiť pravdu. Nech už ju hoc aj začujem od neznámeho chlapa.

„Nie si len obyčajné dievča. No teda..vlastne si, ale pre neho nie. Si jeho plameň, ktorý mu dodáva šťastie. Si pre neho sviečka, ktorá nemôže zhasnúť. Preto moja otázka znie, čo tu prosím pekne robíš? Dnes sú vody nebezpečné. Mala by si byť doma."

„No som tu."

„Blake s tým súhlasil?"

„Zakazoval mi to."

„Prečo si ho neposlúchla?" dožadoval sa odpovede.

„Pretože nemusím."

„Vidím, že si našiel zapeklité dievča. Presne ako jeho tatko." poznamenal. Myslel tým, že som ako Blakova mama, pani Simmonsová?

„Snažíte sa ma uraziť?"

„Oh. Nie. Snažím sa pomôcť svojmu synovi. Dievča ako ty ho podrží na dne, kým sa ho ja budem snažiť potopiť."

„Prečo by ste ho chceli potopiť?" začala som sa báť.

„Pretože taký som." povedal, akoby to nič neznamenalo. „Urobil som to už veľa krát."

„Ale-" dochádzali mi slová.

„Ak chceš, aby sa ti zahojila rana, musíš sa jej prestať dotýkať. No pre mňa je tá rana môj syn, ktorého chcem potopiť a to nejde bez toho, aby som sa ho dotkol."

„Prečo by ste to mali robiť? Čo z toho máte?"

„Večný život." bola jediná veta, vďaka ktorej dávalo všetko nový význam.

„Vy ste ten, kto ukradol tú vec morským paniam."

„Tak celkom som to nebol ja, ale Blake."

„Blake?" vrátil ma späť do reality, ktorej som znova nerozumela.

Veď Blake vtedy nemohol byť ani jeden mesiac v bruchu svojej mamy.

„Áno. Bol ešte malý chlapec. Mohol mať šesť rokov..." tieto slová som už počula od pána bez ruky. „vzal im ten náhrdelník."

„Ako je možné, že sa dožili tak vysokého veku, keď mám ten náhrdelník ja?"

„Máš ten náhrdelník?" pozrel na mňa ako na korisť.

„Hm, ja-, áno, mám ho." nebolo potrebné klamať.

„Kde ho ukrývaš?"

„Nikdy vám to nepoviem." dupla som si nohou.

„V tom prípade Blake neprežije." na tvári sa mu objavil podlízačsský úsmev a spokojne odo mňa odkráčal.

Beth sa mi stratila z očí tak isto ako aj Blakov otec, preto mi ostávalo len jediné a to bolo sa poobzerať po obrovskej jachte, na ktorej som ani nemala byť.

Zošla som na prvé možné poschodie, kde sa nachádzal bar a poprosila som mladého chalana o niečo silné.

Pochopil ma veľmi dobre a zmiešal mi pár panákov, ktoré miešal dobrých päť minút, až mi to napokon podal a milo sa na mňa usmial.

Okamžite som to do seba prehodila a z horkosti alkoholu sa mi nepríjemne začala motať hlava.

Docupkala som k študentom, ktorý sa zabávali a tancovali na nejakú techno pesničku, ktorá sa tu vôbec nehodila, no nikto to neriešil, lebo všetci mali zahmlené pred očami presne ako ja.

Začali sa mi motať nohy a farby reflektorov sa mi miešali pred očami, čo mi spôsobovalo ešte väčšiu bolesť hlavy a okolo tváre mi pobehovali malé vtáčiky modrej farby s rúžovými bruškami. Boli taký rozkošný, no nedokázala som ich chytiť. Zakaždým mi preleteli cez ruku a ostal z nich len obláčik dymu.

Plecom som narážala do tancujúcich študentov, ktorý ma posunuli na kraj lode, kde sa ku mne dostalo trocha chladivého vzduchu. Cítila som sa akoby som lietala. Moje nohy sa nedotýkali zeme, ale nikto si ma nevšímal. Bolo mi strašne zle a krútila sa mi hlava. Nedokázala som rozoznať, čo sa to so mnou deje, až kým som jedného študenta nepočula rozprávať o drogách.

Ten chalan za pultom mi tam musel niečo primiešať. Nahla som sa nad okraj lode, aby som sa mohla vygrcať, no niekto sa potkol o moje nohy a omylom mi ich nadvihol tak, že posledné, čo som cítila bola ostrá bolesť studenej vody.