Cursed boy

kapitola 14

„Sky?" Beth ma chytila za rameno a súcitne na mňa pozrela. „Nie si čudáčka. Len sa s čudákom bavíš."

„Nie je čudák." otočila som sa k nej celým telom a vrhla na ňu škaredý pohľad.

„Preto, že sa s nikým nerozpráva je divný? Preto, že si zakrýva tvár, je škaredý? Preto, že sa schováva pod hrubými mikinami je tučný?!" mala som na všetkých nervy. Prečo to do šľaka nevedia pochopiť?!

„Si v pohode Sky?" zložila mi ruku z pleca a odtiahla sa.

„Áno. Som v pohode. Len nie som ako vy." ukázala som na všetkých v triede a pozrela naspäť na ňu. „Nepredstieram, že som perfektná a že je môj život dokonalý."

Urazila som ju. Ale mala som pravdu. Už ma viac nebavilo hrať niekoho, kto nie som. Tie jej šaty sa ku mne vôbec nehodia a ak má Alessandro nevidí takú, aká naozaj som, tak prečo by som s ním mala strácať čas?

„Chceš vypadnúť?" Blake sa nahol nad moju lavicu a ponúkol mi ruku.

Ak neodídem, tak si ľudia ostanú myslieť, že s ním nemám nič spoločné a prestanú ma volať čudáčka. No taktiež ak to neurobím, tak stratím aj ten kúsok seba, ktorý mi Blake ukázal.

Pozrela som mu do očí a vystrela k nemu ruku. Preplietla som si s ním prsty a spolu sme utiekli zo školy. V strede vyučovania a bez povolenia. Jednoducho sme sa vyparili.

„Prepáč, že som ráno meškal." pozrel na mňa.

„Neospravedlnené." povedala som to ako robot a obaja sme sa zasmiali.

„Opísala si to pekne." zahanbene sa poškrabal po hlave.

„Čo?"

„Ten projekt." odvrátil pohľad.

„Počkať. Ty si to počul?" ale ako je to možné? Však nebol v triede.

„Stál som na chodbe."

„Nechal si ma v tom samú!" pacla som ho rukou po ramene a zasmiala sa.

„Len by som ti to pokašľal." mykol na lavičku, na ktorú sme si sadli.

„To ťa neospravedlňuje." upresnila som ho.

„A keď ma obacháš lopatou po hlave? Bude to stačiť?" naozaj počul, keď som to prezentovala. To je snáď zlý sen! Pred celou triedou som povedala, že je pekný a on to k tomu počul tiež.

Je na cintoríne ešte voľné miesto? Rada by som si ho totižto prenajala.

„Ani si už poriadne nepamätám, čo som tam hovorila. Bola som v úplnom strese. Moje introvertské ja je veľmi plaché."

„A zvládla si to na jednotku." jemne ma buchol do lakťa a ja som si položila hlavu na jeho plece.

„Myslíš, že by sme sa tam mali vkradnúť?" vzdychla som.

„Kde?" Blake ma nepochopil.

„Do Bernardovej izby samozrejme." zodvihla som tvár k nemu a zamračil sa.

„Je to dobrý nápad?" spýtal sa.

„Samozrejme, že je!" skríkla som a vzala ho za rukáv.

„A nie je jedno, čo sa tam nachádza?"

„Ako to myslíš, Blake?"

„Naozaj nás tak veľmi zaujíma, čo je pod tou podlahou ukryté?"

„Áno. Len kvôli tomu sme sa dostali tak ďaleko."

„Takže ti záleží len na tom?" prešiel si rukou cez vlasy.