Cursed boy

kapitola 17

Som netvor.

Som netvor.

Som netvor.

Blakove slová sa mi prehrávali hlavou, ako najhoršia pesnička z môjho playlistu, ktorú chcem preskočiť, ale jej slová ma zakaždým pohltia.

Som netvor.

Snažila som sa plne sústrediť, ale strácala som sa vo vlastných myšlienkach.

Jeho oči. Vybavila sa mi spomienka na krásne prenikavú nutellovú farbu, ktorá ma trýznila po nociach. No potom sa tá farba vytratila a vystriedal ju číry svetlomodrý oceán.

Cez noc v hoteli som si myslela, že sa mi to zdalo. Že jeho oči boli modré len v nejakom vymyslenom sne, ale pravda bola taká, že jeho oči boli naozaj modré a Blake ma oklamal.

Klamal ma celý čas.

Dokonca aj pri prvom stretnutí boli jeho oči modré.

Nedokázala som si spomenúť na jeho pravú farbu očí. Stále som videla blikajúce modré svetlá, z ktorých sa mi začala krútiť hlava.

Blake nebol obyčajný.

Bol to netvor.

„Je doma?" zdola sa ozval dievčenský hlas a započula som buchot na schodoch.

„Sky! Prepáč mi to." Beth si sadla ku mne na posteľ so slzami v očiach a nedochádzalo mi, za čo sa ospravedlňuje ona mne. To ja som jej dnes vynadala.

„Nechcela som ťa uraziť. Už chápem, že sa ti Blake páčil a že ja nemám právo do toho zasahovať. Len som si myslela, že si mohla minúť svoju prvú pusu na niekoho iného." s ľútostivými očami mi pozerala hlboko do duše a ja som nevedela či sa mám rozplakať, alebo si vyprázdniť žalúdok nad záchodovou misou.

Bolo mi jedno, o čom mi Beth hovorila a viac ma to nezaujímalo. Už som jednoducho nebola v situácii, v ktorej som sa nachádzala len pred pár minútami.

Alebo pár hodinami?, pozrela som sa von oknom a nevidela som nič iné okrem ničoty.

„Nehneváš sa na mňa, však?" Beth ma vtiahla naspäť do reality a ja som prikývla na súhlas.

Nedokázala som sa sústrediť na jej slová a pred očami som neustále videla jeho.

Snažila som sa to vymazať, ale prenikavosť jeho modrých očí mi kázala zatínať sánku tak silno, až mi z toho škrípali zuby.

„Si v poriadku, Sky?" Beth si všimla moje rozpoloženie a ja som sa nezmohla na nič iné, len na chabé prikývnutie.

„Vyzeráš bledo." vystrašene sa mi pozrela do prázdnych očí a zdesila sa.

Vážne vyzerám až tak hrozne?

„Akoby si videla ducha." upravila mi prameň vlasov pred očami a ukázala, aby som si oprela hlavou o vankúš.

Možno preto, že som ducha videla?! Možno vyzerám tak hrozne preto, lebo som videla niečo, čo nie je reálne? Alebo to je možno preto, lebo ten, čo som ho videla mi po celý čas čítal moje blbé myšlienky?!

Fakt neviem aký iný dôvod by som ešte mohla mať.

A vlastne ešte jeden by sa našiel.

Ten človek, ak ho tak teda môžem nazvať, mi do úst vopchal celý jazyk. Postačujúce?!

Bola som vytočená a to len kvôli nemu.

Tváril sa ako obyčajný človek. Nenápadný. Ničím výnimočný. Nezapadal. S nikým sa nerozprával. Nevšímal si ľudí. Taktiež bol arogantný, veď ktorý tínedžer nie je?