Ďalší nový domov.
Sťahujeme sa s mamou z miesta na miesto ako kočovníci a to kvôli jednej nereálnej blbosti.
Morské panny.
Doteraz som o ich existencii pochybovala, ale pri hľadaní dôkazov s tajomným chalanom po mojom boku som si uvedomila, že nie...
Ráno som nemala náladu vstávať do školy, ale kvôli vyplneniu papierov na zajtrajšiu plavbu som musela ísť.
Nevedela som, či sa tam nakoniec objaví aj Blake. Nevedela som ani to, v akom sme práve teraz vzťahu.
Nevidela som ho počas predĺženého víkendu ani raz.
Bola som z toho smutná, ale taktiež aj rada. Nechcela som, aby ma videl v takomto rozpoložení a už určite nie takto oblečenú.
Mama s Beth sa dohodli, že ak budem pekne oblečená, budem sa oveľa lepšie aj cítiť.
Preto mám teraz na sebe rozkošný biely croptop s ružovou sukňou a vyzerám ako vytrhnutá z časopisu.
Beth ma včera ostrihala kvôli narodeninovej párty, ktorú mi chystá a teraz mi krátka ofina schádza do očí.
Nenávidím narodeniny.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Do školy som sa rozhodla ísť pešo a trocha si vyčistiť hlavu. Zastala som na mieste, kde ma mama vždy vyhodila autom. Na kraji školy, aby ma nikto nevidel.
Až na to, že do mňa vtedy buchol chalan, ktorý mi zmenil život. Možno to bola náhoda, možno osud, alebo to možno urobil len naschvál, aby mi zničil prvý deň školy.
Nech už to bolo ako chce, nebol tu. Dnes do mňa nevrazil.
„Sky?" Beth sa mi zavesila na plece s obrovským úsmevom, ktorý jej okamžite zmizol, keď sa nám stretli pohľady.
„Čo sa deje?" podala mi vreckovku a ja som nerozumela, až kým som nepocítila na líci studenú kvapku slzy.
„Oh." rýchlo som si od nej vzala kúsok látky a pretrela si ním oči. „To bude tým vetrom." až na to, že žiadny vietor nefúkal.
„Ide o Alessandra?" z jej očí sa dal vyčítať hnev.
„O Blaka." opravila som ju a nadýchla sa.
„Príde. Uvidíš." uistila ma a potiahla ma smerom ku vchodu do školy.
„Je divné, že sa mi páči a vôbec ho nepoznám?"
„Poznáš ho určite lepšie ako celá škola dokopy." pousmiala sa, ale moc mi tým nepomohla.
„Netvár sa tak kyslo." napomenula ma. „Svet sa nekončí. Len neprišiel do školy."
Prešli sme cez dlhú chodbu do našej triedy a zamrzla som. Jeho lavica totižto nebola prázdna.
Sedel v nej on.
Zdvihol pohľad a zastal ním na mojich nohách. Začala som sa červenať a potiahla si sukňu trocha nižšie, ale jeho pohľad sa vyššie nezdvihol. Znova sklonil hlavu a pozrel na učiteľku, ktorá mala v pláne začať hodinu.
Čo to malo znamenať?
Prečo mi nevenoval ani jeden pohľad do očí?
„Sky." Petrishová zastala pred mojou lavicou a vytrhla ma z rozmýšľania.
