Cursed boy

kapitola 23

Prudko som sa strhla a zistila som, že ležím na kamienkovej pláži prikrytá teplou mikinou. Snažila som sa spomenúť si, ako som sa sem odstala, no sprevádzala ma len studená voda v mori.

Postavila som sa z čoho ma v temene hlavy pichla tupá bolesť a zatackala som sa dozadu. Zo zeme som zdvihla mikinu, ktorá patrila Blakovi a poobzerala som sa dookola.

Nikto nikde. Nič v ničote.

Nemala som poňatia, ako som sa sem dostala a už vôbec nemám poňatie, ako sa odtiaľto dostanem.

Na krku sa mi objavili slané kvapky z mokrých vlasoch a uspokojila som sa s tým, že tu nie som až tak dlho, keďže sú moje vlasy stále dosť mokré na to, aby z nich kvapkala voda.

Skúsila som sa poobzerať ešte raz a poriadne. Na obzore som nevidela jachtu, na ktorej som bola. Nevidela som mesiac, ktorý mal dnes odrážať svetlo do slnka. Nevidela som žiadnu živú bytosť. Len blesky, ktoré sa začali objavovať pri špicatom kopci, ktorý som už niekde videla.

Hnevalo ma, že si neviem na nič spomenúť a mala som chuť plakať. No mama ma vždy učila nech nepanikárim v tých najhorších situáciách.

„Prudko sa nadýchni, vydýchni a znova nadýchni. Povedz si poslednú vec, ktorá sa ti stala a poriadne sa obzri." vždy mi to hovorievala, keď som mala kúsok od toho, že začnem plakať.

Hlavou sa mi prelial jej jemný hlások a zhlboka som sa nadýchla. „To dáš, Scar!" povzbudila som sa prezývkou, ktorú mi dal Blake a vydýchla som.

Otvorila som dokorán oči a všetko som to prezrela ešte raz. No na okolí stále nič nebolo.

So sklonenou hlavou som sa posadila na zem a prisadla si tašku, ktorej remeň ma poškriabal na vnútornej strane stehna. Začalo ma to štípať a snažila som sa tú bolesť odignorovať. Niečo ma nepríjemne šteklilo pri páse kraťasov, ktoré som si napravila a vypadla z nich šupina.

„Šupina?!" zdesila som sa a odskočila som ďalej, no ramienko na taške ma potklo a škaredo som spadla rovno na kolená, ktoré ostali od krvi.

Odhodila som tú tašku čo najďalej od seba a započula som štrngot mincí. Lenže zaujímavé na tom bolo, že som si žiadne drobné so sebou nebrala.

Doplazila som sa k taške, ktorú som otvorila a vypadol z nej náhrdelník, ktorý na sebe zobrazoval horu. Poriadne som si ho prezrela a zdvihla som hlavu hore.

„Je to tu." usmiala som sa. „Tá hora je tu." smiala som sa, ako zmyslov zbavená, lebo som si na chvíľku pomyslela, že som zachránená, no nikto po mňa nechodil.

Sklonila som pohľad do zeme a všimla si odtrhnutý premočený papierik s písmom mojej mamy.

Na miestach bol potrhaný, no dokázala som ho perfektne zložiť dokopy a začala som čítať.

Ak sa náhodou rozhodneš neposlúchnuť svoju mamu, toto ti môže zachrániť život.

Vzala som do ruky ťažký náhrdelník a rozmýšľala som, čo také s ním asi môžem urobiť. Najlepšie by bolo, keby som si ním otrieskala hlavu a odišla na večný pokoj.

Ale niečo mi stále uniká. Blakov otec hovoril, že Blake umrie, ak mu nedám ten náhrdelník. Mohol síce klamať. No mohol hovoriť aj pravdu.

„Čo mám teraz do pekla robiť?!" kričala som, aby ma niekto počul a poradil mi, no ozvali sa mi len silné hromy bleskov, ktoré sa začali nebezpečne hromadiť.

Začalo pršať, čo bolo ešte horšie, lebo som sa nemala kde schovať. Jediným útočiskom mi bola mikina, ktorú mi tu nechal Blake.