Cursed boy

kapitola 12

„Ó, bože. Som rozbitá." sadnem si do lavice pred Beth a ostanem šokovaná, ako dobre po včerajšku vyzerá.

„Videla som,ako si odišla s Alessandrom." zaspievala to a nahla sa bližšie ku mne.

„Vôbec si to nepamätám. Ani neviem ako som sa dostala domov." zatlačila som si dlaňami na spánky a jemne som ich pomasírovala.

„Decká! Venujte mi pozornosť." Petrishová náhle vošla do triedy a postavila sa pred lavice. V ruke držala nejaký papier a nasadila si okuliare.

„Ako každý rok, tak aj tento sa naša škola rozhodla spraviť výlet. Všetci, ktorí stihnú odovzdať projekt do doby termínu sú vrelo vítaní na plavbu po oceáne." pozrela na nás cez mihalnice a kyslo sa zatvárila.

„Upozorňujem vás, že projekty treba odovzdať a prezentovať do konca mesiaca. Sami dobre viete, že odflaknuté veci neberiem ako hotový projekt. Preto si dajte záležať a využite posledné dni vo dvojiciach s partnerom a ukážte, že si zaslúžite ísť s nami na výlet."

„Rachel to už má urobené. Mne stačí to nejak odprezentovať a ide sa na plavbu!" Beth sa tešila z niečoho, čo nie je ešte isté a ja som sa pozrela na Blaka.

Ak chcem ísť na tú plavbu, tak Alessandro musí počkať.

....

„Hej!" potiahla som Blaka za mikinu, lebo som ho takmer stratila z očí. „Počuj. Viem, že sme pohadaní a že je to medzi nami všelijaké, ale na tú plavbu chcem ísť."

„Včera to vyzeralo tak, že sme už v pohode." stiahol ma na kraj od davu študentov.

„Včera?" snažila som sa si v hlave vybaviť nejaké spomienky, ale nič som tam nenašla.

„Oh. Moja chyba. Jasné, že si to nepamätáš." poškrabal sa po hlave a uhol pohľadom.

„Čo si mám pamätať?" zdesene som na neho pozrela.

„To je jedno. Len som sa ti ospravedlnil." mávol rukou a pozrel na svoje auto. „Zveziem ťa?" bol podozrivo milý a zahanbený.

„Hm. Áno. To by bolo skvelé. Mohol by si sa pozrieť na ten náhrdelník. Myslím, že mne niečo stále uchádza." podišli sme k jeho autu sprevádzaní pohľadmi desiatok študentov.

„Pamätáš na ten obrázok Bernarda s pánom pri lodi?" obrátil pohľad na mňa a ja som mu prikývla. „Myslím, že to nie je Garrisom."

„Kto potom?" nechápavo som na neho pozrela.

„Môj otec." obrátil pohľad na cestu. „Môj pravý otec."

Ten, ktorého som videla na večeri nebol jeho pravý otec?!

„Tamto je môj otčin. Svojho biologického otca som nikdy nevidel a niečo mi hovorí, že je to on."

„Ako ťa to napadlo?" bola som šokovaná. Blake nemá otca takisto ako aj ja.

„Môj otec chcel získať hlavu morskej panny už veky. Bolo to jeho poslanie od narodenia. Keď starý Bernard umrel, môj otec mal vtedy stotrinásť rokov. Doteraz neviem ako je to možné, ale to je tá vec, ktorej sme sa mali obávať."

„Aká vec?!" bola som nedočkavá.

„Ľudia sa obyčajne takého veku nedožijú, ale podmorské živočíchy áno." zastavil auto na príjazdovej ceste a celým telom sa otočil ku mne.

„Čo tým ale chceš povedať?"

„Týpek bez ruky hovoril, že im niečo ukradol. Že kvôli tomu po nich zaútočili." nadýchol sa a ja som ho ticho počúvala.