Cursed boy

kapitola 20

„Prečo si mi nepovedal, že máš dnes narodeniny?" kráčala som s Blakom naspäť k Beth a všimla si jeho prekvapený výraz.

„Nerád oslavujem." vyhýbal sa môjmu pohľadu.

Tak a máme niečo spoločné. Obidvaja očividne neznášame narodeniny.

„Máš na to aj dôvod?" pozrela som na neho a zachytila jeho pohľad.

„Musíš vedieť na všetko úplnú odpoveď?" pripomenul mi, že som znova až moc zvedavá.

„Ja nemám rada narodky kvôli trápnym prianiam." povzbudila som ho tým, že som mu povedala svoj dôvod a čakala som.

„Máš teraz niekedy narodeniny?" pozrel na mňa a podarilo sa mu vyhnúť otázke, ktorú som mu položila.

„Áno. Beth s mamou mi chystajú oslavu. Oh.." otočila som sa a postavila sa mu čelom. „Mal by si prísť. Aspoň ma zachrániš od utrpenia."

„Človek do budúcnosti nevidí, môže sa dovtedy stať hocičo." chabejšiu výhovorku nenašiel?

„Bude tam zmrzlinová torta." buchla som ho do ramena a on sa pousmial.

„Tým ma nepresvedčíš." odvrkol.

„Ako teda chceš. Ty o to prídeš." poznamenala som a všimla si Beth, ku ktorej sme sa pomaly približovali.

Stačilo mi desať krokov, ale Blake ma chytil za lakeť a otočil ma k sebe.

„Dnes sa má stať niečo..." hľadal slová. „..nie moc pekné." poškrabal sa po hlave.

„Hm?" nechápala som.

„Nemôžeš ísť na tú párty, rozumieš?"

„Nepôjdem tam, ak mi povieš o čo ide." stála som si za svojim.

„Prečo mi nemôžeš veriť?" nerozumel.

„Verím ti. Len chcem vedieť dôvod."

„Jednoducho ma počúvaj." dochádzali mu nervy. „Na tú loď nesmieš ísť."

„Ale-"

„Žiadne ale. Musíš odtiaľto odísť. Nestane sa nič dobré."

„Nebuď taký. Budeme si dávať pozor."

„Vôbec ma nepočúvaš." tuším som už preliala jeho kýbel nervov.

„Počúvam ťa. Veď hovorím, že sa nám nič nestane. Budeme okej."

„Je to ako dohadovať sa s dieťaťom." ofrflal ma a zaťal zuby, ktoré vyzerali viac ostrejšie než inokedy.

Je pravda, že sa dnes choval zvláštne, no skôr som si na ňom všimla fyzickú stránku. Okrem jeho zubov to bol aj krk, ktorý sa snažil zakrývať a taktiež moc neotváral oči.

Ruky mal stále schované v prednom vrecku na jeho mikine a pokožka mu zaujímavo strácala zdravú farbu.

Chcela som to okomentovať, ale Blake moje myšlienky už určite prečítal a presne vedel, na čo myslím, lebo všetky tie veci sa snažil ukryť ešte viac.

Nahnevaná som sa vrátila k Beth, ktorá zjedla celý balík čipsov, za čo som bola veľmi rada. Aj ona vyzerala, že je na tom už lepšie a na tvári sa jej objavil úsmev.

„Na tej párty sa takto nemôžem rozbiť. Budeš ma strážiť." pomaly sa postavila a chytila sa za hlavu.

„Tak som rozmýšľala, Beth..." nadýchla som sa. „Naozaj tam chceme ísť?"

„Áno!" zvolala, akoby som si z nej práve uťahovala.

„Dnes mi mama hovorila, že má byť na mori silná búrka a radšej by sme sa nemali zdržiavať v jej blízkosti." mama mi síce nič také nehovorila, no Blakove slová sa mi dostávali do hlavy.

„Nemôže to byť až také hrozné. V telke o ničom takom nehovorili."

„No aj tak." došli mi možné nápady, ako ju presvedčiť o opaku.

Alebo možno ani nie...

„Mohli by sme u mňa pozrieť romantické filmy a rozprávať sa o chlapcoch." toto ju musí obmäkčiť.

„Hmmm." začala rozmýšľať, no následne pokrútila hlavou. „Možno inokedy. Milionár predsa nerobí každý deň párty na jachte." potiahla ma smerom k výletnej lodi, na ktorú si nasadli aj ostatní študenti, no Blaka nebolo nikde.

Výlet sa po dvoch nekonečných hodinách skončil a Blake sa stále nikde neobjavil.

Odišiel bez pozdravu a preto som odpovedala na Bethinu otázku: „Pripravená na párty?" kladne.