Ďalší nový domov.
Sťahujeme sa s mamou z miesta na miesto ako kočovníci a to kvôli jednej nereálnej blbosti.
Morské panny.
Doteraz som o ich existencii pochybovala, ale pri hľadaní dôkazov s tajomným chalanom po mojom boku som si uvedomila, že nie...
How could a heart like yours ever like a heart like mine? How could I live before? How could I have been so blind? You opened up my eyes You opened up my eyes Sleep sound, sleep tight Here in my mind, here in my mind Waiting Come close, my dear You don't have to fear, you don't have to fear Waiting ....
„Pozri sa z okna." Blakove tiché slová ma vyrušili z pesničky Heart Like Yours a svoje oči som namierila na výhľad.
Zastrela ma krásna farba Ionského mora a musela som si privyknúť na ostré slnko, ktoré sa odrážalo od priezračnej hladiny vody.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Je to tu naozaj pekné." otočila som sa ku spolusediacemu a našla tam spiaceho Cecilia.
Ale-
Ale Blake mi predsa pove-
Čo to má znamenať?!
Pozrela som sa za Cecilia a našla som tam Blaka so skrytým úsmevom.
„Ako to robíš?" zašepkala som tak slabo ako sa len dalo, aby som nezobudila spiaceho chrapúňa vedľa seba a tak hlasno, aby ma počul aj Blake vedľa neho.
„Čo ako robím?" nechápavo sa na mňa otočil bez toho, aby len pohol perou.
„Rozprávaš... a-ako-?" ukázala som na svoje pery, aby som mu pripomenula, že pri rozprávaní je potrebné aj otvárať ústa, ale len sa usmial.
Jeho smiech som počula zreteľne v celom svojom tele a príjemne ma pošteklil.
„Som v tvojej hlave." poťukal si prstom po spánku a ja som sa chytila za hlavu.
Neviem aký to malo význam, len som to proste urobila.
Ako to, že je v mojej hlave?
„Presne takto." znova sa mi telom ozval jeho tichý hlas.
„Počujem tvoje myšlienky?" spýtala som sa sama seba v hlave, ako to robievam dosť často, no nikdy mi ešte na moje nekonečné otázky neprišla odpoveď.
„Áno."
„Počujú ich aj ostatní?" prezrela som sa po autobuse, ale nikto okrem Blaka si ma nevšímal.
„Nie."
„Ako je to možné?" chcela som to pochopiť.
„Hovoril som, že som netvor." keď to slovo vyslovil takto, prišlo mi nevoľno.
Vtedy ho povedal z hnevu a rovno do očí. Teraz to bolo také tiché. Také nevinné a akoby sa za to vysmieval sám sebe.
„Podľa mňa nie si netvor." naklonila som hlavu dopredu, aby sa nám stretli pohľady a darovala som mu úsmev.
