Stratená v poli slnečníc

3. Zlom

"Kým som si myslel, že sa učím žiť, učil som sa umierať."

- Leonardo DaVinci

Nad týmto citátom som sa v poslednom čase zastavovala dosť často. Môj život zrejme nebol taký, aký som ho chcela. Nešlo o školu, alebo o peniaze. Išlo o to, že som ostávala doma zavretá s mojimi myšlienkami, ktoré ma zožierali zvnútra.

Prehrávali sa mi posledné udalosti. Jake sa ma pýtal na to, prečo som kričala počas hodiny, ale ja som sa s ním o tom nechcela rozprávať. Zbytočné vysvetľovať niečo, nad čím sa možno iba zasmeje. Neveril by. A vlastne kto áno? Sme pubertiaci. Naivné deti, ktoré sedia v školských laviciach a lámu si hlavy nad príkladmi z matematiky. Nikto nám neverí a našimi konaniami si väčšinou zaslúžime frčku do čela.

*Cŕn* niekto  zazvonil pri vchodových dverách.

,,Idééém!" zvrieskla som smerom ku Chrisovi do izby a zbehla som dole po schodoch.

,,Ahoj Ellie. Dúfam že neruším..." usmievali sa na mňa Jeffreyove svetlo-zelené oči.

Jeffrey bol môj "ctiteľ", alebo ako som to mala nazvať. Páčila som sa mu veľmi dlho no ja som nebola pripravená na nejaké vzťahy. Má tmavo-hnedé vlasy, miernu bradu a ostrejšiu sánku. Všetko to dopĺňa výška 190 a mierne vyšportované telo. Je to "športovec", ako sa nazval. Venuje sa streľbe lukom, proste jedným slovom, je úžasný. Ale nie pre mňa. Berieme sa ako kamaráti, hoci viem, že on by chcel niečo viac.

Usmiala som sa. ,,Ale nie, ty nikdy."

,,Tak to som rád. Len som sa ťa chcel opýtať, či by si nemala  chuť ísť dnes večer trochu vypustiť paru medzi ľudí a-"

,,Samozrejme že veľmi rada pôjde!" spoza dverí sa do konverzácie priplietla mama. ,,Mala by si už niekam vypadnúť a trochu sa zabaviť." šťuchla ma do ramena a vysmiata sa pozrela na Jeffreyho.

Ja som len zaklapla ústa a s previnilým pohľadom pozrela na mamu.

,,Jasné, to by bolo úžasné!" celý nadšený poznamenal Jeffrey. ,,Takže, máš čas?" jeho kútiky úst sa kamsi vykrútili.

,,Ah, tak dobre. Kedy pôjdeme?" znova som naňho zavesila pohľad .

,,Môžme aj hneď." nadšene mi chytil ruku.

,,Fájn. Ale nejako mi toto nesedí, že vy ste sa na mňa dohodli?" prižmúrila som oči.

,,Ale prosím ťa Ellie, snáď si toto nemyslíš..." sprisahanecky mama odvracala zrak.

,,Oka, chápem. Nemusíte pokračovať," zavesila som si tašku cez plece, ,,ja idem." pozrela som sa na Jeffreyho, chytila kľúčku dverí a vytlačila ho von. ,,Tak čau mami." obrátila som sa a zatvorila dvere.

Nasadla som do auta a čakala, kým nasadne aj Jeffrey.

,,Prečo mi to robíš?" vzdychla som si.

,,Čo? To že ťa mám rád a nechcem aby si skončila ako nejaký úbožiak? To máš na mysli?" chytil volant a naštartoval.

,,Keď, ty vieš aký to je pocit robiť veci za niečím chrbtom. Ty sa napríklad dohováraš s mojou mamou o mne..."

,,Na to sa snáď urážať nebudeš...Ale, venuj mi úsmev. Úsmev, aby som sa ujistil že si v pohode." chytil mi tvár.

Konečne som sa naňho pozrela. Premohla som sa a usmiala.

,,No vidíš, ide to. A ani to nebolí." dupol na plyn a už sme išli "cestou necestou".

Pozerala som sa cez okno a videla ľudí. Niektorí sa rozprávali, niektorí len stáli a pozerali do mobilu iní sa niekam ponáhľali.

,,Kam ideme?" opýtala som sa prekvapene, keď som videla že vychádzame z mesta.

Neodpovedal, ale stále sa mu pohrával úsmev na tvári.

Zovrela som päsť a jemne ho drhla do ramena. ,,Komunikuj."

,,To je prekvapenie," preradil, ,,tak sa ma už na nič nepýtaj."

Od vzrušenia som sa nemohla dočkať čo sa bude diať. Len som sa oprela,oči vypustila na cestu a začala rátať minúty.