Stratená v poli slnečníc

16. Pole

,,Ellie?" prebudila som sa zo zasnívania.

,,Oh prepáč." prehodila som si vlasy za plece. Úplne som zabudla na Jonathana stojaceho predo mnou.

,,V pohode," usmial sa, ,,len už by bolo fajn, keby si sa vrátila na zem." opakom dlane ma pohladil po líci.

Čo sa deje? Panebože, čo sa deje?! Počkať, čo sa.... myseľ mi nechcela sklapnúť keď Jonathanove prsty prechádzali po mojom červenom líci.

,,Bál som sa o teba. Nezdvíhala si telefón. Si v pohode? Zdáš sa byť taká...napätá." jemne sa usmial. Čo ma zaskočilo však bolo to, že som zo seba nedokázala vydať ani jedno prekliate slovo. Alebo aspoň nejaké to zmysluplné. Začal sa ku mne približovať a ja som vedela, čo sa chystá.

,,Jonathan...já-já-" nestihla som dopovedať, keď som pocítila jeho teplé pery na tých mojich. Stalo sa to v sekunde. Ani neviem ako. Rukami som sa ho snažila od seba odtlačiť, ale jeho to iba motivovalo v prehĺbení bozku. Ako, veľmi som sa čudovala, že si nejako neuvedomoval, že ja som mu tú pusu neopätovala. Fakt netuším. Nakoniec som otočila hlavu presne vtedy, keď sa snažil nadýchnuť a tým pádom jeho pery skončili na mojom líci.

,,Ellie? Já---prepáč." Ihneď ma pustil a chytil si ústa. ,,Prepáč, cítim sa teraz tak trápne. Ja....Nevedel som-" Pozerala som na neho ako by spadol z mesiaca s prekríženými rukami na prsiach. Vážne Jonathan? Ak ťa dievča nebozkáva späť, tak to nevnímaš? To je-

,,Ja už radšej idem. Tak ahoj." zvrtol sa na päte a rýchlo odišiel preč, nepozerajúc sa na mňa v rozpakoch. Radšej som to už nechala tak a rozhodla sa ísť poupratovať si v izbe.

Po úspešnom vyšplhaní po schodoch som zamierila do svojich dverí. Po izbe sa váľali rôzne druhy oblečenia a ja som si len povzdychla. ,,Skvelé...."  Z postele som zodvihla sivé tričko a išla ho odložiť do skrine, keď som zrazu na posteli zbadala bielu obálku. Od Jeffreyho. Pousmiala som sa a zdvihla ju do rúk. Nebola veľká. Bolo na nej ozdobným písmom napísané Pre moju Ellie. Zahrialo ma pri srdci. Opatrne som obálku otvorila. Vo vnútri boli fotografie mňa a  Jeffreyho, ešte z mladších rokov. Posledná fotka bola nedávna. Fotená asi pred 3-4 týždňami. Ah Jeffrey. Ako by teba mohol človek nenávidieť?

Zahľadená do fotografie som odrazu začula od dverí zvonček. Zbehla som dole po schodoch a otvorila nadšenej Grace dvere. ,,Tak, kde ho máš?!" radostne si poskočila a objala ma.

,,Koho?" zvráštila som obočie.

,,Nerob blbú." vbehla do kuchyne a následne do obývačky. Rýchlo vybehla po schodoch a do mojej izby. Nakoniec skončila v maminej pracovni. ,,To bola potom krátka návšteva."

,,O kom hovoríš?" prehovorila som, keď konečne pri mne Grace zastala po pátracej misií po údajnom-.

,,Chetovi, ty blbá. Kde je?"

,,Myslíš že ho stopujem? Netuším, asi niekde von s kamošmi?"

,,A ty si kde?" Grace ma chytila za ramená.

,,Doma. Zväčša tu bývam."

,,Veď, veď...," vyzerala, akoby sa jej rozpadal svet, na čom som sa v duchu zachichotala, ,,bola si s ním vonku, nie? Veď som ti telefonovala a vravela si, že si s ním."

,,Kedy som to povedala Grace?" hrala som, že netuším.

,,Ach, teba by si mal človek nahrávať." povzdychla ešte raz, veľmi hlboko, a sadla si do kresla v obývačke.

,,Nehnevaj sa Grace, ja len sa necítim veľmi najlepšie. Všetko možné sa deje a ja len....ani neviem. Zo všetkého mi je nejako zle a najradšej by som sa skryla niekde v poli, ako taká-" zatočila sa mi hlava a v tej chvíli mi na um prišli všetky tie slnečnice, lesknúce sa v mesačnom svetle ako zlato. Ich dlhé stonky medzi ktorými sa môže človek skryť a nik ho nenájde. Hlboká mláka, ktorá by pri vstupe nôh do vody svoje dno ukryla v hlbinách zeme. Kde som sa topila. Troy. To meno mi zazvonilo v mysli a ja som bola úplne vedľa. Troy...to meno. Ja ho poznám. Určite ho poznám. Tá osoba, to meno, to správanie. Je ako moja polovička, ktorú som nikdy nemala. Časť duše, ktorá mi vždy chýbala. Troy je-.