Stratená v poli slnečníc

1. Oči

,,Môžeš počkať tu." milo som sa pozrela na váhajúceho Jakea, ktorý si prstami prechádzal po starej jazve na ruke. Poznáme sa spolu už od detstva. Je to v podstate taká moja najlepšia kamarátka, ale v mužskom podaní. Nemusím mu hovoriť čo má trápi, vždy mi to prečíta z očí. Je starostlivý, no niekedy až prehnane.

,,Dobre, ale kúp mi aj žuvačky... a nezabudni pozdraviť predavača." Žmurkol na mňa, pretože veľmi dobre vedel, že sa mi Oliver páči. Práca brigádnika mu však nesedí ani z jednej strany. Nie sú to jeho "rozmery". Jeho zazobaný otec nemá nič iné na práci, iba posielať syna na brigádu do supermarketu. Vraj to má byť súčasť jeho trestu. Akého? Nepovedal.

,,Hahaha, veľmi vtipné Jake. Hádam svoj voľný čas netráviš vymýšľaním týchto bez-humorných "vtipov"? Ak áno, je mi úprimne od srdca ľúto, že sa ešte poznáme." Môj úškrn na konci vravel svoje a ja som s pocitom nadšenia vošla do obchodu.

Vysoké desivé regále s ešte desivejším personálom, mi naháňal strach. To, že som "antisociálna" nebolo nijaké tajomstvo. Aj že som nešikovná nebola novinka. Takže to, že som išla ako chodiaci tank asi nikoho neprekvapilo. Práve som prechádzala medzi regálmi s konzervami, no na nešťastie sa moja taška, prevesená cez plece rozhodla, že by to bolo príliš jednoduché, keby som sa nestrápnila a náročky sa vhupla do konzervovej pyramídy. Zrazu sa vedľa mňa do všetkých strán rozletela kukurica.

"Do frasa!" no už bolo neskoro.

Asi celý supermarket s vedúcim a predavačkami sa teraz pozerali priamo na mňa. Od strápnenia som sa išla prepadnúť pod zem. Normálne som na čele cítila ceduľu "grambľavá". Mierne náznaky plaču sa blížili a ja som tam stála ako zamrznutá.

"Slečna!" začula som kohosi. "Slečna! Čo to tu stvárate?" smerom ku mne sa blížil pokladník.

Otočila som sa. Oliver!Oliver, si to ty? - zaznelo mi v hlave.

,,Ehm..Ellie?," bol celý rozčarovaný. No ja a moje šťastie sme sa znova pohádali. Nevyšlo totiž zo mňa ani hláska.

Oliver sa zohol a začal zbierať rozutekané konzervy s kukuricou. Konečne som sa rozmrazila a pomohla mu ich pozbierať. Znova som bola inkognito.

Po asi 15 minútach sme to zvládli a naspäť poskladali "stratenú" pyramídu. Vrhli sme na seba víťazoslávny pohľad. Usmiala som sa.

,,Ďakujem za pomoc." mierne som zvlnila pery.

"To je v poriadku, ale už by som sa radšej držal ďalej od tej kukurice." zasmial sa a odišiel.

Môj prvý rozhovor s Oliverom! Bože môj! Keď sa toto dozvie Jake...-no zrazu moje myšlienkové pochody prerušil vozík s tovarom. Cúvla som a nechala ho prejsť.

Cestou k pokladni som si skrývala tvár. Skoro som to neprežila. Ľudia sa na mňa pozerali a ja som vedela, že táto pikoška sa bude tradovať ešte dobré storočie. Rýchlo som schmatla žuvačky a položila ich na pás. Platenie nebolo ťažké, ale pocit, že začnem pípať po prejdení stojanu pri pokladni, bol neznesiteľný! Aj keď viem, že som nič neukradla, predsa.

Bol už večer. Konečne som vyšla vonku.

Jake opierajúc sa o múr a zaujatý mobilom, sa zrazu na mňa pozrel. ,,Gratulujem. Snáď si sa tam nestratila?" zasmial sa a venoval mi pohľad vraha.

Vedel veľmi dobre, že kúpa žuvačiek netrvá 20 minút a preto sa ma rovno spýtal:

,,Že ty si opäť niečo vyviedla? Ako ťa poznám, teraz nebudeš chodiť do mesta 2 mesiace." poškrabal sa za uchom a nadvihol obočie.

,,Nié, vôbec nič sa nestalo." a capla som mu žuvačky do ruky: ,,Tu ich máš."

Žmurkol na mňa. ,,Tak začni."

,,Fájn." povzdychla som si. ,,Trochu som zvalila kukuricu, strápnila sa ako stále, potom mi Oliver pomohol a ja som v šťastí a v slobode opustila obchod."

,,To "Oliver" si nejako veľmi prekecla. Počul som dobre? A rozprávala si sa s ním?" dokonca zabudol na svoje žuvačky.

,,Áno, áno." dramaticky som sa zatvárila. Odrazu som niečo zbadala. Dve oči sa na mňa podivne pozerali. Zrazu sa pohli v tme. Zväčšili sa a rozžiarili.

,,Ellie, čo sa deje?"