Stratená v poli slnečníc

17. Spoluexistencia

Ráno som sa zobudila na vôňu z kuchyne. Jeffrey varil v kuchyni raňajky a prezradil, že najbližšie dni ani nepôjde do školy, keďže nemôžem ani ja. Vraj aj tak sa toho nemá čo veľa učiť, keďže už za pár týždňov je koniec školského roka. A tak som nemohla nesúhlasiť. Okolo 12-tej došla aj Grace za ruku s Jakeom, že vraj teraz budú so mnou nonstop tráviť popoludnia, keďže chcú si ma užiť dovtedy, kým si nezlámem väzy. Bolo to trošku morbídne, priznávam, ale zasmiala som sa. Nakoniec hlavná aktérka dňa, moja milovaná Grace, rozhodla, že si zahráme hru. Chalani súhlasili, ja som sa len prispôsobila. Ale keďže vymyslieť hru Grace zabralo viac ako hodinu, pokladali sme si otázku, či sa to vôbec oplatí.

,,Nie, fakt nie, Grace!" Jake pokýval hlavou, keď sa Grace opýtala, či si nezahráme fľašu. Jeffrey prekrútil očami, a keď sa začala Grace vešať na Jakea a bombardovať ho pusami, radšej som im povedala, že: ,,Idem si previazať obväzy." na čo som sa zodvihla zo zeme a radšej sa vyparila v priestoroch kúpelne, kde som z lekárničky vybrala obväz a nožnice. A keď som už bola na ceste do kuchyne, na schodoch som stretla Jeffa.

,,Potrebuješ pomôcť?" ponúkol sa, očividne tiež unikajúci od ,,vystúpenia,, dejúceho sa v druhej miestnosti. A tak som len prikývla a po dorazení do cieľa - kuchyne - som si sadla na stôl. Jeffova ruka sa natiahla k mojej hlave a jeho prsty opatrne odmotali mierne nasiaknutý obväz krvou z hlavy. ,,Oh," krátka poznámka k môjmu zraneniu a ja som nevedela, čo si myslieť.

,,Je to tak zlé?" chytila som ho za zápästie.

,,Neviem posúdiť, vidím to po prvý raz. Ale ani nie. Len je tu trošku červené a-"

,,Nepokračuj." zasmiala som sa, ,,Zdvíha mi žalúdok."

Nechápavo iba zatriasol hlavou s úsmevom. Obviazal mi hlavu a pozrel sa na ruku. Hoci mi rany zašili, boleli a boli červené. Obviazal mi aj tú a nakoniec sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý som nepoznala. ,,Prečo si sa hnevala?"

,,To sa ti celý čas iba premieta v hlave?"

,,Čiže je to pravda, bola si nahnevaná. Ale prečo? Povedz mi to, prosím. Nechcem sa s tebou hádať. Si pre mňa jedna z najdôležitejších osôb v živote. Tak prečo ma nechávaš takto? Neistého, nevedomého, osamelého?"

,,Tak počkať...ja ťa nechávam osamelého? Vážne?" zoskočila som zo stola, až sa mi zatriaslo v hlave. Odstúpil odo mňa, akoby som ho mala pohrýzť. ,,Neviem, kto to spravil mne!" nahnevane a so zvýšeným hlasom som si prstom buchla do hrude. ,,Ja-ja ani neviem čo odo mňa očakávaš!"

,,Počkaj, ako to myslíš?" snažil sa porozumieť situácii. Ale nechápal ju. Nechápal nič.

,,Kto ma pobozkal a potom ma nechal tak? Chceš písomnú žiadosť? Chceš ospravedlnenie? Chceš moje povolenie? Čo chceš, rozhodni sa!"

,,Chceš tým povedať... ty-ty žiarliš? Žiarliš na to že s niekým randím?"

,,Ja-ja-" ostala som v šoku.

,,A čo chceš vlastne ty, Ellie? Nepovieš mi, čo si myslíš. Nepovieš mi, čo cítiš a rozhodne mi nikdy nedáš najavo, čo pre teba znamenám. Tak potom? Kde je problém? Ktorý z nás tu robí chyby? Ja alebo ty?" vzal si zo stola mobil a zasunul si ho do vrecka. ,,Najprv si buď istá, čo chceš a daj to najavo. Potom na niekoho nadávaj, že nie je podľa tvojich predstáv, ktoré len tak mimochodom, nechceš nikomu prezradiť!" schmatol si z chodby bundu a odišiel preč.

Slzy mi tiekli po lícach a hrýzla som si nechty. Vybehla som z domu a za pohľadu Grace a Jakea som za ním zakričala: ,,Jeff, prepáč! Nechcela som ti ublížiť," zastal uprostred cesty, ale ostal mi chrbtom, ,,neviem čo som povedala tam v kuchyni, ja len že by sme už mali byť k sebe úprimní a otvorení. Daj mi šancu..."