Stratená v poli slnečníc

4. Zázraky sa dejú

(Syn Matters - To all Of You - Ak chcete, pustite si k príbehu túto pesničku, pri nej som písala :) )

Otočila som sa na Jeffreyho s veľkými očami, keď už zastavoval pri ceste. Naokolo rástli topole a za nimi sa rysovalo pole.

,,Čo tu robíme? Je toto súčasť toho prekvapenia?" chytila som ho za ruku keď sme vystúpili z auta.

,,Áno." pousmial sa a potiahol ma smerom cez slnečnicové pole.

,,Kam ma vedieš?" listy vysokých rastlín mi pohládzali ruky. ,,Jeffrey!" usmiala som sa.

Neodpovedal. Jeho oči žiarili. Zrazu sa ma pustil a stratil sa mi medzi slnečnicami. ,,Pamätáš sa?"

,,Na čo konkrétne?" opýtala som sa kráčajúc po hrboľatej hline. Dvojmetrové slnečnice mi zakrývali priami výhľad na oblohu.

,,Na to, ako si mi spomínala, žeby si sa chcela niekedy dotknúť hviezd." na konci vety som pocítila nadšenie.

,,To bolo dávno."

,,Čiže to už nechceš?" zmiernil svoj hlas do akéhosi tajomna.

,,To som nepovedala." usmievala som sa a pocítila jemný vánok, ktorý mi povieval vlasy. Cez splete listov žiarilo slnko, ale Jeffreyho som stále nevidela.

,,Veríš na zázraky?" začula som za sebou jeho hlas. Stále som kráčala cez nekonečné pole a cesta od auta sa mi strácala.

,,Neviem, ale pre teba by som začala." zasmiala som sa sama pre seba.

,,Tak začni." chytil ma za boky. Zľakla som sa, ale zároveň pousmiala.

Ani neviem ako, ale došli sme na koniec poľa. Pred nami sa týčila vysoká skala. Slnko pomaly zapadalo.

,,To si ma chcel doviesť k tejto epickej stene, aby sme sa mohli vrátiť späť?" otočila som sa naňho so zdvihnutým obočím.

,,Ale to ešte nie je koniec výpravy." drgol ma a vykročil vpred. ,,Až po vás slečna." ukázal na mierny kopec z druhej strany skaly.

,,Ah, ty ma chceš asi zabiť." povzdychla som si, ale už som sa teperila hore.

Slnko zapadalo a na oblohe sa už pomaličky zobrazoval obraz mesiaca. Konečne sme vyšli hore. Nadýchla som ma. Zafúkal vietor a moje starosti zrazu pominuli.

,,To je- to je...."

,,Úžas?" sadol si a pozeral sa na mňa, ako rozpriestieram ruky do strán. Videla som ponad celé slnečnicové pole aj nad vysoké topole, až som si myslela, že lietam.

,,Sadni si," potiahol ma za ruku, ,,a počkaj chvíľočku."

Urobila som čo chcel a popri tom som sa stále pozerala na oblohu. Pomaly sa vôkol nás rozprestrela tma, krásna hviezdna noc.

,,Toto tak často v meste neuvidíš." zašepkal mi do ucha.

,,Nie, asi nie." cítila som sa tak slobodná. Konečne ďaleko od svojich problémov.

Zrazu mi Jeffrey chytil tvár. Zrak sa mi rozpíjal v jeho mäkkých očiach, pohladil ma po líci až som sa zachvela. Priblížil sa bližšie a jeho dych ma šteklil na tvári. Zatvoril oči a pootvoril ústa.

Bozk. Blíži sa bozk. - môj mozog nechcel sklapnúť.

(Dúfam, že sa Vám to páčilo, budem vďačná za každý comm a vote c: )