Stratená v poli slnečníc

9. Komiks

Postavila som sa zo stoličky, vysúkala sa z lavice a vykročila ku dverám. Odznova? Otvorila som. Pozrela som sa z jednej strany chodby na druhú. Výborne. Zvrtla som sa na päte.

Na dievčenských toaletách nikto nebol. Tašku som zhodila z pleca pod umývadlo, pustila studenú vodu a ponorila som do nej ruky. Priložila som si ich na tvár. Studené kvapky mi pomaly stiekli po lícach až ku krku. Lincolnová, čo zas stváraš? opýtala som sa sama seba a otočila kohútik na zastavenie vody. Chvíľu som sa ešte pozerala do zrkadla, zamyslená nad všetkými vecami ktoré sa stali. Dokáže človek snívať v sne? Je to možné? Otočila som sa, zdvihla tašku zo zeme a zrazu som do niekoho narazila.

,,Ellie?" znova sa na mňa pozreli tie orieškové oči. Zmrazilo ma.

,,Toto sú dievčenské toalety. A navyše-"

,,Poď..." stiahol ma za ruku na chodbu medzi skrinky.

,,Pusti ma! Čo to robíš dopekla?" snažila som sa vyslobodiť, avšak jeho stisk bol pevný a studený.

,,Pozri sa." ukázal prstom do sklenej vitrínky s oceneniami.

,,A čo?" pokrčila som obočie a vyvalila na neho oči. ,,Kto si vôbec?"

Pustil ma. Pozrel sa na mňa svojím prenikavým pohľadom, až som cítila, že mi vidí do žalúdka. ,,Niekto. Niekto koho potrebuješ."

Pozrela som sa do vitrínky. Kyle Dour? ,,Kto je Kyle-?" obzrela som sa, no zrazu som tam stála sama.

Počkala som do zvonenia. Na chodbu sa vyvalili všetky triedy a ich hlasy bolo počuť až na školské ihrisko. Niekto preletel cez chodbu na skateboarde, nejaká baba telefonovala s priateľom. Zamyslela som sa. Asi mi už fakt šibe.

Posledná hodina. Rýchlo som vbehla do učebne matiky.

A teraz už len nádych a výdych Ellie. Pustila som sa do príkladov.

——————————————————————-

,,Nemusíš mi stále vravieť o tej skúške!" nahnevane som sa pozrela na Jakea.

,,Ja len nechcem, aby si na ňu zabudla...veď vieš....Vodičský potrebuje každý." zasmial sa.

Bolo po poslednej hodine a správny čas na poobedňajšie potulovanie sa po meste. Bol piatok a tak ako sa na piatok večer patrí...ostanem doma a budem sa tváriť že neexistujem. Úprimne sa stále teším na nový výtlačok môjho obľúbeného komiksu. ,,Jake? Máš dnes čas? Potrebujem-"

,,Ahoj, ty si tá..."

,,Ellie." konečne som sa pozrela dopredu na stojaceho chalana predo mnou, ktorý mi vbehol pod nohy. Alebo skôr ja jemu?. Mal asi 2 metre, čierne vlasy a oči ako dve avokáda. ,,A ty si?"

,,Ehmm.....Angelo. Angelo Martinez." až teraz som si všimla jeho tmavšiu pokožku a úzke pery. ,,z tretiaku." zatváril sa akože je niečo ako boh nad čím som prekrútila oči.

Jake ma nenápadne buchol lakťom do brucha. ,,Panebože! To je toľko hodín? Mama ma zabije." a rýchlosťou svetla odcupital k svojmu autu. Venoval mi ešte posledný úškrn, ktorý bol úplne jasný. Jake, ja ťa zabijem!

,,Aha, jasné. Prepáč. Veľmi sa nestretávam so staršími...no, staršími osobami všeobecne a vlastne vôbec. Haha." trápne som si odkašľala.

,,Hmm, tak ak by si mala náladu a čas to niekedy zmeniť, daj vedieť a možno tvoj život bude obohatený o kultúrnu vložku srandy a porozumenia." zasmial sa a prehrabol si vlasy. ,,Napríklad dnes," náhle zvážnel, ,,máš čas?" zdvihol jedno obočie ktoré naozaj perfektne kopírovalo jeho otázku.