Stratená v poli slnečníc

5. Splnený sen

Áno, niektorí si povedali presne tú istú vec ktorú ja: Čo to robíš? Veď ešte na začiatku si vravela že ste len kamaráti a že s ním nič nechceš mať!! Ellie!

A preto, keď sme si už skoro tú pusu dali, odvrátila som tvár. ,,Prepáč Jeffrey, ale.."

,,Nemusíš sa ospravedlňovať. Je to moja chyba...prepáč mi to." usmial sa, hoci som vedela že bol sklamaný.

,,Ja len, už je neskoro, mali by sme ísť." postavila som sa a pozrela sa na neho. ,,A celkom už začína byť aj zima!" obchytila so si ruky. Stála som tam ako také trdlo v kraťasoch a krátkom tričku.

,,Ukáž." postavil sa a dal mi svoju mikinu na moje ramená. ,,Poďme..." chytil ma za ruku a znova sme sa trieskali dole kopcom ako také kamzíky.

Cez pole som prechádzala opatrne. Keďže som si nechala mobil v jeho aute, nevidela som poriadne na "cestičku" medzi slnečniciami. Jeffrey však kráčal so mnou a ruky mal ovinuté okolo mňa, aby mi nebola zima. V jeho prítomnosti som sa cítila ale dobre. Jake by mal na to určite nejaké keci, ako ho poznám.

Otvoril mi dvere a nechal ma nastúpiť. Po chvíli si nasadol aj on a naštartoval. Naokolo bola tma, iba na cestu svietili svetlá Jeffreyho auta. Zapol vyhrievanie a ja som sa rozvalila v sedadle ako nejaké čudo.

Pozerala som sa cez okno a rozmýšľala ako prelomiť to ticho medzi nami, keď vtom som v diaľke v lese niečo spozorovala. Tie oči, znova. Zľakla som sa, ale nedala to vedieť navonok.

,,Tak Jeffrey, vezmeš ma domov?" opýtala som sa nesmelo.

,,Ehm...myslel som, že ešte chceš ísť sa trochu zabaviť." zvráštil čelo.

,,Jasné, ešte môžeme, len by som si asi pre istotu išla prezliecť toto "extra teplé" oblečenie." ukázala som na moje kratučké kraťasy.

,,Oh, chápem." zasmial sa a otočil sa späť na cestu.

Došli sme domov. teda ku mne domov. Mama a Chris tam neboli, čiže som mala voľné priestranstvo, a zavolala som dovnútra aj Jeffreyho.

,,Máte to tu pekné." pochválil náš dom už z chodby.

,,Kľudne poď dnu. A nemusíš sa vyzúvať." vybehla som hore po schodoch a Jeffrey za mnou.

Cestou nahor obdivoval staré obrazy na stenách. ,,Ste zberatelia?"

,,Mama. Tak trochu. V podstate to sú len nejaké zdedené obrazy po prababičke." rýchlo som sa vhupla do izby a nechala pootvorené dvere.

,,Aha." pousmial sa. ,,Aké sú asi staré?"

,,Fakt nemám ani poňatia." zasmiala som sa a obúvala si topánky. Úprimne som sa ešte nikdy na tie obrazy poriadne nepozerala. Jedine som ich brala ako skvelý doplnok domu v celkovom dojme.

,,Niektoré vyzerajú dosť staro." zamračil sa hľadiac na jeden z nich. ,,Zaujímavé..."

,,Tadáá, môžem ísť takto? Nič extra ja viem." pousmiala som sa a zaujala víťazný postoj.

,,Si nádherná." vyvalil oči a mne stlačilo srdce.

Mala som čierne dotrhané džínsy, biele voľnejšie tričko zasunuté do nich, čierne boty na platforme a stále som bola nižšia ako Jeffrey. Vlasy som mala rozpustené a mierne kučeravé a v ušiach sa mi blýskali malé biele očká náušníc.

,,Môžeme ísť." venovala som mu spokojný pohľad a stiahla ho znova dole po vyšliapaných schodoch. Ešte som naposledy vzala z vešiaka na chodbe koženú bundu a vykročili sme v ústrety tmy.

,,Takže kam máme namierené slečna Lincolnová?" usmial sa a ja som z neho nemohla spustiť oči. Bol tak šťastný. A ja tiež. ,,Alebo mám hádať?"

,,Párty. Mám chuť sa zabaviť. Veď piatok je na to ako stvorený!" Doplnila som to povzbudivým výkrikom na konci, čo asi Jeffrey nečakal, ale predsa sa neprestával smiať.

,,O jednej by som vedel," a už štartoval, ,,tak keď nemáte nič iné na pláne slečna, rád by som vám robil doprovod."

,,S radosťou pán Carter." a už sme išli.

Koho iného párty ako Oliverova. Jasné, mohlo mi to hneď napadnúť. Jeho "neveľký" dom, lemovaný živým plotom momentálne obývali študenti našej školy. Zvláštny spôsob zbližovania.

Jeffrey rýchlo vystúpil a pribehol k mojím dverám. Opatrne ich otvoril a počkal kým vystúpim. ,,Díky."

Chytila som ho za ruku a kráčali sme spolu k dverám. Ja ako šialená teen-baba, on ako tohtoročný maturant.

*Klop* *Klop* nikto nič *Bumbumbumbubumbum* - Jeffrey veľmi "jemne" zabúchal na dvere.

Zrazu sa pred nami objavila Oliverová vysmiata tvár a hneď ukázal rukou, aby sme vošli dnu. Hudba hrala nahlas, čo asi jeho susedov už nijako neprekvapovalo a preto si na jeden deň v roku brali dovolenku. Na jeho narodeniny.

,,Zdravím, zdravím priatelia! Ellie ááá....."

,,Jeffrey."

,,Oh, jasné brácho, vitajte!" podal nám červené plastové poháre s alkoholom.

Vyzerá to na zaujímavý večer. - pomyslela som si a už za nami Oliver zatváral dvere.

(Ďalšia kapitola je na svete, tak dúfam že ste sa zabavili! Budúca vyjde v priebehu dňa:) Každý vote a comm poteši :3)