...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

1. Troy

„A práve z týchto dôvodov sa považujú mäkkýše za prvoústovce," učiteľka preklikla na ďalší slide, na ktorom sa objavila anatomická kresba slimáka. Ja som ju celkom dosť ignoroval. Jej prvoústovce mi boli ukradnuté, miesto toho som prikreslil ďalšieho slimáka na hlavu karikatúry, ktorú som kreslil do zošita. Nebál som sa toho, že by si to snáď mohla všimnúť. Sedel som v úplne zadnej lavici a ona aj tak vyzerala strašne zasnívane, akoby popri učeniu biológie nejaké tie rastliny aj jedla.

„To je učka?" opýtala sa ma Peggy, moja kamarátka, neprirodzená blondínka s príliš veľkým nosom aj očami.

Prikývol som: „Ona a jej milované mäkkýšovce."

Dievča po mojej pravici si vložilo do úst malý kúsok čokolády a mierne sa zamračila: „Je to dobré, ale nezabudni na to, že aj chobotnice sú mäkkýše. Mal by si jej nakresliť jednu veľkú na hlavu."

Mierne som sa uškrnul a zahryzol som si do ceruzky: „To je dobrý nápad ale hlavu má už dostatočne plnú slimákov."

Opäť som si zahryzol do ceruzky a mierne som naklonil hlavu nabok: „Ale môžem jej dať jednu do náručia, bude ako dáma s hranostajom, len miesto hranostaja bude mať chobotnicu."

„A miesto dámy to bude harpya," povedala s úškrnom Peggy a vložila si do úst ďalšiu malú čokoládu.

Biologikárka, akoby chcela potvrdiť kamarátkine slová, na nás škaredo zagánila: „Slečny vzadu, utíšte sa, prosím vás!"

Mierne otrávene som sa zaksichtil a na ruke som nenápadne vystrčil prostredník, no aj tak som sa utíšil. Peggy vedľa mňa tak isto stíchla, no v momente ako sa učiteľka späť otočila k tabuli a pokračovala v prednáške ticho pošepla: „Slečna nebezpečná, tak nebezpečná, až je z nej chlap."

Uškrnul som sa: „Keby som bol čisto chlap, tak si to dám vytetovať."

„Tak slečna nebezpečná tak veľmi až je z nebinárny chlapec," oznámila Peggy, mierne sa zhupla na stoličke a strčila si do úst ďalšiu malú čokoládku, „také niečo ako nebinárna osoba musí byť úplný strašiak pre tú harpyu, takže nebezpečenstvo je zabezpečené."

Chytil som sa za ústa a mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial. Peggy bola jedna z mála ľudí, čo ma brala naozaj plne takým, aký som bol a zároveň jedna z mála ľudí, čo ma vedela naozaj úprimne rozosmiať. Asi preto som ju mal tak veľmi rád.

Pozrel som sa na ňu a zbadal som ako vyťahuje z tašky ďalšiu malú čokoládku.

„Odkiaľ berieš toľko čokolády," pošepol som náhodne škŕkajúc ceruzkou na kraj papiera.

Peggy mierne pootvorila tašku a pousmiala sa. Vnútri sa nachádzal klasický papierový adventný kalendár, na ktorom bola minimálne polovica okienok pootváraných.

„Dostali sme to včera na tréningu," pošepla blondínka a znova tašku zavrela.

„A ty si sa očividne rozhodla zjesť všetky čokolády v prvý deň," pošepol som mierne s nadvihnutým obočím.

„Prekvapuje ťa ti snáď?" opýtala sa ma, „poznáš moju nulovú sebakontrolu."

„U teba ma už neprekvapuje nič," zamrmlal som prikresľujúc jedného slizniaka vychádzajúceho priamo z učiteľkiných úst. V tej chvíli som si však uvedomil, čo adventný v jej taške znamená a celý som sa na mieste vystrel.

„Si v pohode?" opýtala sa ma Peggy, ktorá rovnako ako moja chrbtica nebola moc zvyknutá na to, že sedím inak ako zhrbene.

„Dneska je prvého?" odpovedal som jej na otázku otázkou.

„Ak sa nemýlim tak áno," zamrmlala Peggy, „prečo?"

Škaredo som na ňu zagánil: „Ty si zase nekukala čo dávam na svoj umelecký instagram."

Blondínka prekrútila očami: „Sorry, no pridávaš tam toho hodne a ja to väčšinou len v rýchlosti prebehnem, nestíham to všetko podrobne čítať ako tvoje trinásťročné gay emo fanenky bohvie odkiaľ."

„Nie všetci moji fanúšikovia majú trinásť," povedal som a následne som sa mierne pousmial, „ale hej, asi ma nesleduje moc veľa cishetov."

Peggy sa na mňa uškrnula a ja som bol opäť rád za to, že je pansexuálka, lebo po prvé, bola omnoho menšia šanca, že má bude súdiť za to, čo hovorím, kreslím a vlastne aj za to, čo som, no aj preto, že som jej nemusel vysvetľovať čo znamenajú slová ako cishet, yaoi, či v špeciálnych prípadoch cavetown a programming socks.

„Tak, čo teda chystáš, keď si z toho taký nadšený?" opýtala sa ma, pričom do mňa mierne drgla päsťou.

Zvesela som sa usmial a cítil som, ako mi žiaria oči. Nikdy som nepatril k moc nadšeným ľuďom, čo sú nonstop veselý a v pozitívnej nálade, väčšinu času som stál niekde v úzadí, celý v čiernom prežúvajúc ceruzku v mojej ruke, no vec, ktorá ma vedela vždy úplne rozžiariť bol môj tajný umelecký instagram.

„Rozhodol som sa urobiť akýsi kresliaci adventný kalendár. Každý jeden deň v decembri nechám fanúšikov napísať mi návrhy, čo nakresliť a večer si potom vždy jeden vyberiem a načrtnem.

„To znie cool," odpovedala mi Peggy, pričom sa očividne pustila aj do druhej polky čokoládového adventného kalendára, „a fakt myslíš, že budeš stíhať každý deň nakresliť jednu vec?"

„Pokúsim sa o to a verím tomu, že fanúšikovia ma nesklamú a prídu so super nápadmi, ktoré sa budú kresliť doslova sami," odpovedal som jej cítiac, ako mi nemizne úsmev z tváre. Bol som z toho nápadu naozaj úprimne nadšený a aj keď som vedel, že do toho budem musieť vynaložiť mnoho úsilia neuveriteľne som sa na to tešil. Už teraz, v strede školského dňa, som sníval o tom, ako prídem po škole domov, zapnem počítač a prezriem si všetky návrhy, čo mi poslali počas dňa moji fanúšikovia.

O pár príšerných minút sa konečne ozval školský zvonček a my sme mohli opustiť triedu.

„Teraz máme anglinu, že?" opýtala sa ma Peggy, kým si náhodne hádzala veci do už tak plnej školskej tašky.

Prikývol som: „Hej a ak a nemýlim, máme ju na druhom poschodí , takže sa musíme presunúť."

Peggy si nešťastne povzdychla: „Ja si asi vybavím u riaditeľky, aby som mohla od budúceho roka robiť rozvrhy ja."

Usmial som sa na ňu a vyhodil som si na chrbát svoj čierny pokreslený ruksak. Spolu sme vyšli von z triedy.

„Počkaj tu, zbehnem si ešte po učebnicu do skrinky," vykríkla Peggy a skôr, ako som stihol čokoľvek povedať, rozbehla sa ku kovovým skrinkám. Oprel som sa teda o stenu pri dverách od triedy a vybral som si z vrecka na mikine mobil. Uvažoval som, že nechám vyhrať moju zvedavosť a že nakuknem na môj umelecký instagram už teraz, aby som zistil, čo sa tam deje, no vtedy som zbadal jeho. Kráčal ako vždy obklopený svojimi kamarátmi, no aj tak som si ho všimol. Jeho sa nedalo nevšimnúť si. Hnedé mierne vlnité vlasy padajúce na ramena, trošku opálenejšia pleť, štíhla postava, žiariaci úsmev. Laurence, o rok starší chlapec, z ktorého som bol úplne mimo už takmer polroka. A to som s ním takmer ani neprehovoril. Cítil som sa za to celé trochu hlúpo až trápne. Nie len preto, že som pokukoval po niekom kto si pravdepodobne doteraz ani nevšimol, že existujem, ale preto, že si to celkom určite nikdy ani nevšimne. On bol krásny, populárny a pravdepodobne hetero, ja som bol divné priteplené emo vajce sediace v rohu miestnosti. No aj tak som naňho nevedel prestať hľadieť.