...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

13. Troy

Sledoval som to, čo sa dialo predo mnou, ako si Laurencovi kamaráti prehadzujú jeho telefón, ako ho jeden z jeho kamarátov chytil zozadu a ako ho následne zhodil na zem do studeného snehu.

Hrozne som si prial nejak zasiahnuť, pomôcť mu, no jednoducho som nemohol. Bolo by to strašne zvláštne , nič by som medzi nimi nezmohol a hlavne, nemal som ani tucha, o čo tam išlo.

Tí traja chalani sa pobrali niekam preč, Laurence tam zostal sám na zemi. So zatajeným dychom som čakal čo urobí, či sa zdvihne, či za nimi pôjde, alebo či proste len odíde. No on zostal sedieť, tvár mu padla do dlaní a rozplakal sa, to som počul aj na tú diaľku.

Bolo to neuveriteľne zvláštne vidieť niekoho koho som obdivoval vždy ako svojho idola ako príklad dokonalého chlapca sedieť na zemi ako kôpku nešťastia.

V tej chvíli som sa už nedokázal len prizerať. Aj keď bolo pre mňa hovorenie s Laurencom jednou z najdesivejších vecí vôbec, pomaly som sa zdvihol z mokrej zeme a ešte pomalšími krokmi som sa vybral k nemu.

"Ahoj," pozdravil som ho neisto, môj hlas vyšší minimálne o dva stupne.

Tmavovlasým chlapcom myklo a rýchle sa na mňa zahľadel: "Uhm, ahoj?"

"Prepáč, že ťa vyrušujem, ale... ja len... si v pohode?" Bola to strašne debilná otázka, no nič lepšie má v tej chvíli nenapadlo.

"Ja," začal Laurence pričom sa postavil zo zeme oprašujúc si nohy. Díval sa všade možne, len nie na mňa a bolo celkom jasne, že sa snažil skryť slzy na jeho tvári, "už mi bolo lepšie, ale to je v pohode, bude to v pohode."

"Viem ti nejak pomôcť," opýtal som sa ho nepúšťajúc z neho oči. Bol tak krásny, aj keď bol nešťastný. Nemohol som si pomôcť.

Laurence chvíľu mlčal a následne mi na moju otázku odpovedal otázkou: "My dvaja sme sa už stretli, že? Počas mikulášskych trhov. Predal som ti punč, však?"

Mlčky som prikývol. Z tej spomienky som mal ešte stále trápny pocit.

"Ako sa voláš?" pokračoval Laurence, akoby sa silou mocou snažil vyhnúť téme toho, čo sa stalo.

"Ja," začal som a v tej chvíli som vyslovil odpoveď, ktorej som sa vyhýbal takmer rok, "Annabell, volám sa Annabell."

Hneď, čo som to meno vyslovil zostala mi v ústach nepríjemná pachuť. Tak veľmi som to nenávidel, no v tejto chvíli mi prišlo lepšie povedať to meno. Prečo? Lebo som bol zamilovaný idiot. A odhadoval som, že Laurence bude na baby. Takže ak by som chcel mať uňho aspoň miniatúrnu šancu, musel som sa pred ním tváriť ako dievča. Vedel som, že to nedáva logiku, lebo ak by sme sa aj začali rozprávať, nestrpel by som to, že by ma bral ako dievča, no v tej chvíli mi to prišlo logické.

"A ty?" Opýtal som sa ho, aj keď som jeho meno už vedel, keďže som ho v minulosti kdesi zachytil.

"Laurence," odpovedal tmavovlások, pričom sa opäť náhodne obzrel okolo seba.

"Viem... viem ti teda nejak pomôcť?" Vrátil som sa späť k pôvodnej téme.

Chlapec predo mnou sa opäť odmlčal hladiac do diaľky. No po chvíli sa na mňa pozrel a prehovoril hlasom, ktorý mohol znieť na prvý pohľad prirodzene, no cítil som v ňom celkom silnú falošnú pretvárku: "Asi nie... toto celé, musím zvládnuť a vyriešiť nejak sám, ale... Ale ďakujem za ochotu Annabell, to sa cení."

Laurence sa na mňa usmial a potľapkal ma po ramene, pričom moje telo pri tom dotyku v momente stŕplo. Tmavovlások si vyhodil na chrbát tašku a so smutným úsmevom kývol mojim smerom: "tak... sa zatiaľ maj."

S týmito slovami sa otočil a pobral sa preč rýchlim krokom, ani nečakal na to, či mu odpoviem.

Ja som len jemne mávol rukou, vediac, že ma nevidí. Cítil som sa blbo. Toto bola moja šanca začať sa s ním rozprávať a ja som ju premrhal. Odišiel a ja som ani nedostal šancu zistiť, čo sa stalo. Pričom ma to skutočne zaujímalo. Nie len preto, že som sa chcel zblížiť s ním, no aj kvôli nemu. Chcel som mu pomôcť, nech už sa stalo čokoľvek.

Nešťastne som si povzdychol a pobral som sa späť domov. V autobuse som sa pokúšal kresliť, no nevedel som sa na to vôbec sústrediť, moja pozornosť odišla spolu s Laurencom.

Nevedel som prestať uvažovať nad tým, kvôli čomu ho tam jeho kamaráti nechali tak samého. Prečo mu zobrali mobil a hlavne, čo také tam zistili.

Vedel som, že to tak nenechám. Napriek tomu ako neuveriteľne desivé a náročne bolo pre mňa intereagovať s ním, vedel som, že na toto musím prísť. Musím sa s ním opäť porozprávať. Jednoducho musím.