...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

15. Troy

Celý ďalší deň som bol hlavou v oblakoch. Nevedel som sa sústrediť ani na jedinú hodinu, vkuse som bol mimo, ani Peggy som nezvládol počúvať. Predošlý deň sa toho stalo až príliš veľa a moja hlava potrebovala čas to všetko spracovať. To čo mi napísal večer Fairy bol pre mňa obrovský šok. Najprv som mu ani neveril, že to myslí vážne, myslel som, že je len hrozne nešťastný a má skreslený pohľad na svet v tej chvíli, no keď sme sa potom o tom bavili viac vysvitlo, že to už tak cítil dlhšie. Bol som z toho úplne mimo. Niekto je do mňa zaľúbený, niekto, kto ma ani nepozná je do mňa zaľúbený. To čo mi napísal vo mne vyvolalo tak strašne veľa nepoznaných emócií, že som musel v tej chvíli doslova vyskočiť z postele.

Ešte chvíľu sme si o tom písali. Veľmi rýchlo som Fairyho uistil v tom, že tým, že mi to priznal nič nepokazil, že som rád, že mi to povedal. Lebo aj keď pre mňa to bolo veľké emočné vypätie, nevedel som si ani predstaviť, ako veľmi náročné muselo byť preňho povedať to. A keď sa ma po chvíli opýtal, že čo s tou informáciou teraz plánujem robiť, dostal ma do rozpakov a musel som hodnú chvíľu nad tým uvažovať. Lebo, na jednu stranu mi to extrémne lichotilo a priznávam, tak trochu som po vzťahu túžil hodnú dobu. A vedel som, že môj crush na Laurenca nikam nevedie, takže som počítal s tým, že ak budem mať vzťah v blízkej dobe, bude to s nejakým milým queer človekom. No na druhú stranu... Fairyho som vlastne vôbec nepoznal a predstava vzťahu na diaľku ma desila. A tak som mu napokon musel povedať, že ho síce tiež mám veľmi rád, no fakt sa necítim na to, že by som mal mať s niekým vzťah len cez online sféru. On bol samozrejme chápavý, napísal mi, že to aj čakal a že je hlavne rád, že som ho kvôli tomu úplne nezavrhol. Takže, to vlastne celé skončilo dobre. Viem, že je do mňa ale nič to nemení na našom doterajšom vzťahu, len o ňom viem o informáciu naviac, No i tak som mal v sebe zvláštny pocit, i tak som nad tým nevedel prestať uvažovať a bál som sa toho, ako veľmi môže tá informácia ovplyvniť našu vzájomnú komunikáciu.

Kráčal som po chodbe s hlavou plnou myšlienok a s mobilom v ruke, keďže som uvažoval, že sa Fairyho proste obyčajne ako obvykle opýtam, aký mal deň, aby som mu jasne naznačil, že sa skutočne nemusí báť toho, že by to čo sa stalo včera niečo zmenilo. Už som začínal ťukať správu, keď som zbadal Laurenca. Stál na konci chodby a práve zamykal svoju skrinku. Vlasy mu padali do tváre, pričom hľadel do zeme, no čo bolo absolútne nezvyčajné, neboli okolo neho jeho priatelia, stál tam sám.

Takže čokoľvek, čo sa včera stalo sa nijak nezlepšilo cez noc, pomyslel som si, asi sa skutočne silne rozhádal s kamarátmi, ale prečo?

Hľadel som naňho a už opäť som začal silne uvažovať nad tým, že za ním pôjdem a pokúsim sa mu nejak prihovoriť a pomôcť mu. Vedel som, že to nedáva zmysel a že by to bolo odo mňa hlúpe, už raz som sa ho opýtal či mu viem nejak pomôcť a odmietol ma, vyzeralo by to neuveriteľne divne, keby som za ním znova došiel s tou istou otázkou, keď sme sa vlastne ani nepoznali. No i tak som nad ním nevedel prestať uvažovať a moje oči ho priam automaticky sledovali, keď kráčal späť do svojej triedy.

Laurence a Fairy. Jeden je do mňa do druhého som ja. A obaja v ten deň zamestnávali moju myseľ viac akoby som chcel. Tak veľmi by som si prial, aby som vedel, čo robiť či už v jednej alebo druhej situácií, no nemohol som nanič prísť. Bolo toho proste na mňa veľa, zároveň som chcel niečo urobiť, pomôcť im obom a zároveň som nezvládal urobiť nič.

A samozrejme, aby toho nebolo málo, bol som k tomu celý deň aj neuveriteľný smädný. Ešte stále som mal totiž príliš živo v pamäti zážitok s Peggyinym bratrancom a bál som sa, že ak budem piť viac ako bude nutné, bude mi treba ísť na vécko.

Heh a ja sa tu snažím riešiť problémy dvoch iných ľudí, keď nie som schopný niečo robiť ani s tými svojimi.