...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

22. Laurence

Pomalým krokom som sa blížil k parku, pričom som si stále nebol tak úplne istý, či to je ten najlepší nápad. Čo ak to je nejaký hlúpy vtip a ja vkročím priamo do pasce? Alebo horšie, čo ak ma tam niekto napadne a ja nebudem môcť ani poslednýkrát hovoriť s Troyom, keďže ten sa mi stále zaťato neozýva? No zvedavosť bola, ako to už býva zvykom, silnejšia ako strach.

Vošiel som do stredu parku. Ako prvý mi padol do oka starý manželský pár sediaci na jednej z lavičiek, no silne som pochyboval o tom, že by mi jeden z nich napísal odkaz, ktorý som našiel. Až po chvíli obzerania sa okolo seba som si všimol osôbku sediacu na vzdialenej lavičke vo veľkej čiernej bunde s krátkymi červenými vlasmi. V momente som spoznal druháčku, ktorá odo mňa kupovala punč a ktorá sa so mnou rozprávala po tom, ako som sa rozhádal s kamarátmi. Žeby ona napísala ten odkaz? Ale prečo?

„Ahoj, Annabell," pozdravil som ju dúfajúc, že som si jej meno zapamätal správne. Aj keď úprimne, keď som nad tým tak uvažoval, nad tým ako vyzerá a na ps v odkaze, nebol som si úplne istý, či je to naozaj meno, ktoré bežne používa.

„Ahoj," pozdravila ma naspäť. Jej hlas znel pokojne, no videl som, aká je celá bledá a ako sa jej klepú ruky, ťažko povedať, či od nervozity alebo od zimy.

„To... to ty si mi napísala ten odkaz?" opýtal som sa jej opatrne, pričom som vybral z vrecka malý kúsok papiera.

„Uhm," Annabell uhla pohľadom a bez toho, aby sa na mňa opäť pozrela zamrmlala: „bol som to ja."

Bol, prešlo mi hlavou, tak asi skutočne nebude Annabell jej.. alebo skôr jeho preferovaným menom.

„A... kvôli čomu vlastne?" opýtal som sa stále zmätene.

Mladšia osoba predo mnou sa na moment odmlčala, no napokon ticho odpovedala: „Asi si sadni, nech ti to môžem celé vysvetliť."

Usadil som sa vedľa neho, pričom ma neopúšťala zmätenosť, práve naopak, len vo mne rástla.

Človek vedľa mňa sa zhlboka nadýchol a vydýchol: „Ide o to, že mi dvaja sa poznáme už dlhšiu dobu len... sme si to nejak neuvedomili a ja..."

Odkašlal si a pokrútil hlavou, na čo sa konečne pozrel opäť na mňa: „Prepáč, ja to fakt strašne neviem so slovami, aj keď som si naozaj dlho opakoval, čo ti poviem.... tak to radšej urobím takto."

Sledoval som, ako si rozopína tašku a zatiaľ čo ja so sa snažil v hlave spracovať to, čo povedal, čo mi nedávalo, ale že žiadny zmysel, on vytiahol z tašky hárok papiera a s neistým úsmevom mi ho podal: „Na, to je pre teba."

Nechápavo som si od neho zobral papier a pozrel som sa naňho. Hneď, čo som zbadal kresbu, ktorá na ňom bola zobrazená, zostal som stáť ako obarený. Ústa sa mi otvorili dokorán, mal som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. To nie je možné, toto nie je možné.

Kresba bola nádherná, plná farieb skvele ladiacich k sebe, bol som na nej ja, v nádherných dlhých vílich šatách tancujúci na vrchu muchotrávky. Bolo to dokonalé, proste perfektné, no to nebolo to, čo ma na tom naviac zarazilo. Tá kresba bola jednoznačne nakreslená Troyom. Jeho štýl by som spoznal kdekoľvek. Aj podpis na kraji kresby patril stopercentne jemu. Nebolo pochýb, že tú kresbu nakreslil môj najmilovanejší Troy. Jediné, čo nedávalo zmysel bolo to, že mi to doniesol mladší študent odo mňa zo školy.

„Odkiaľ to máš?!" vykríkol som a pozrel som sa na človeka vedľa seba, „poznáš Troya, alebo...."

Človek vedľa mňa si nervózne zahryzol do pery a opäť pozrel do zeme: „Nie, ja... to ja som Troy."

Hľadel som naňho, moje oči aj ústa otvorené v úžase. Ak by bol on Troy, ak by bol Troy naozaj z toho istého miesta, dokonca školy ako ja splnil by sa mi sen, no to bola až píliš veľká náhoda. Neveril som tomu: „Nie to nedáva zmysel, nemôžeš byť on, to sa... to... to by bola až príliš veľká náhoda ja..."

Človek oproti mne sa zasmial: „Ja viem, tiež sa mi to celé nechcelo najprv veriť, ale som to ja. Počkaj, pozri."

Človek si vytiahol z vrecka mobil a ukázal ho ku mne. Bol tam Troyov profil ale.. on bol na ňom prihlásený, bola tam naša konverzácia z Troyového pohľadu. Všetko nasvedčovalo tomu, že človek oproti mne je Troy, no ja som tomu stále nedokázal veriť, len som otváral a zatváral ústa ako ryba na suchu.

„Ja viem, aj pre mňa to bol šok," človek oproti mne si dal mobil naspäť do vrecka, „keď si mi vtedy poslal svoju fotku a ja som ťa tam spoznal takmer som dostal infarkt. Preto som ti potom dlho nezvládal odpisovať, musel som spracovať celé to zistenie a... a rozhodol som sa, že lepšie bude, keď... keď ti to proste celé vysvetlím osobne, lebo... lebo som sa bál, že cez tie správy to nezvládnem."

Chlapec sa odmlčal a následne na mňa opäť pozrel: „Prepáč, že som ťa nechal tak dlho čakať a báť sa o mňa Fairy."

V tej chvíli ako vyslovil moje internetové meno sa to všetko vo mne poskladalo dokopy. Už som nepochyboval, bolo mi jasné, že to je on, nebolo iného vysvetlenia. No aj tak som to celé nedokázal spracovať, moje telo bolo v šoku, moje oči vlhli. Zmohol som sa na jednu jedinú vetu, ktorá bola možno trochu hlúpa, no ja som nedokázal ovládať moje ústa, ona z nich proste vyšla: „Môžem ťa, prosím, objať?"

Troy sa zasmial, niečo v jeho úsmeve bolo nádherné: „Samozrejme."

Chytil som nižšieho chlapca do svojich rúk a pevne som ho stisol cítiac, ako ma on stisol naspäť. Vnímal som jeho vôňu jeho dych na mojom krku a aj keď som nemal šancu nikdy pred tým cítiť tento moment, mal som pocit, že už som ho zažil a v tej chvíli som si bol už skutočne istý, že chlapec v mojom náručí je on. Zavrel som oči a stále som tomu nedokázal uveriť. Je to on, chodí do tej istej školy ako ja, môžem ho objať, môžem s ním tráviť čas. Môžem s ním skutočne tráviť čas tak, ako to kamaráti robia.

„Nevieš si predstaviť, ako dlho som o tomto sníval," pošepol som.

„Úprimne, aj ja," pošepol Troy, čo ma v momente zahrialo pri srdci.

Povzdychol som si prechádzajúc mu rukou po chrbte. Ach jaj, keby som len vedel vtedy, keď som sa rozhádal s chlapcami, že človek, čo ma došiel utešiť je Troy tak... počkať!

Na malý moment som sa od Troya odtisol: „Prečo si mi vlastne v ten moment, čo sme sa raz stretli po škole v parku, povedal svoj deadname? Veď vtedy si ešte nemohol vedieť, že som to ja."

„To nie, ale..." zamrmlal Troy, pričom v momente celý očervenel, „ale... tak trošku som mal na teba crush, keďže si bol v mojich očiach cool populárny tretiak a myslel som si, že si len na baby... a... ja som chcel mať aspoň nejakú šancu."

Ucítil som ako sa celý červenám: „Počkať... to... to.... vážne?"

Troy prikývol: „Pamätáš si ň, ako som ti na Mikuláša písal, že sa mi stalo niečo trápne s mojim crushom? Well, to bol ten rozhovor počas mikulášskych trhov, čo sme spolu mali."

Ucítil som ako sa červenám ešte viac: „Ale... veď to nebolo trápne..." Uhoľ som pohľadom: „Ale hej no, to je tiež dosť veľká náhoda, že máš na mňa crush a...."

A v tej chvíli mi to docvaklo. Pozrel som sa na Troya ako na ten najzvláštnejší výjav na svete, ktorý v tej chvíli aj bol: „Ale.... to vlastne.... to vlastne znamená, že na seba máme vzájomne crush... len inak... či?"

Mlčky s srdcom bušiacim nesvetelnou rýchlosťou som sledoval ako Troy mlčky prikývol.