...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

5. Troy

„Sakra, prečo sa tie štrúdle musia tak veľmi sypať!" vykríkla Peggy zatiaľ čo na jej nohu dopadol ďalší kus tvarohu.

„Zaujímavé, že ta moja sa vôbec nesype," zamrmlal som a so šibalským úškrnom som sa zahryzol do koláču v mojej ruke.

Peggy na mňa škaredo zagánila pokúšajúc sa zjesť svoj koláč: „Chceš si potom ísť kúpiť ešte niečo?"

„Pôjdem sa pozrieť na to, čo kto vyrobil," zamrmlal som a obzrel som sa za seba, „ale kupovať si teda určite nič neplánujem, na to nemám peniaze."

„Mood," zasmiala sa blondína, „ale niečo na pitie by som si ešte dala."

„Ževraj školská rada urobila nejaký punč," povedal som hľadajúc stánok, o ktorom som hovoril.

„Yes, Punč!" vykríkla Peggy a oči jej doslova zažiarili, „tak tam musíme ísť!"

„Vieš ale, že asi nebude alkoholický," zasmial som sa vidiac jej prehnané nadšenie.

„Ja vieeeem... je to škoda, ale punč je punč, zmierim sa aj s detským."

Veselo som sa usmial. Mal som rád tieto dní v škole, keď sa toho dialo hrozne veľa, ale vlastne sa takmer vôbec neučilo. Tak ako minulý rok, aj tento rok na piateho decembra, deň pred Mikulášom nás učitelia odučili prvé dve hodiny, počas ktorých boli všetci ako z divých vajec a o desiatej nás vypustili von na dvor, kde sa konali Mikulášske trhy. Zvyšok dňa sme tak mohli náhodne pobehovať po školskom dvore, jesť, piť a hlavne míňať peniaze.

Postavili sme sa do rady, ktorá bola síce dlhá, no hýbala sa rýchlo. Z vačku som si vybral peňaženku a začal som prerátavať mince v jej vnútri. Mal som síce zo sebou kartu, ktorá nebola úplne prázdna, no tou som asi na školských trhoch zaplatiť nemohol. Našťastie som mal ešte stále dostatok drobných na punč.

„Hej počuj, asi zbehnem na vécko," vyhlásil z ničoho nič Peggy.

„Teraz? Ale to neviem, či stihneš dobehnúť, kým prídeme na rad," zamrmlal som, pričom som si strčil peňaženku do vačku.

„Tak mi, keď tak, kúp ten punč za mňa," vykríkla Peggy a skôr ako som stihol zareagovať strčila mi do rúk svoju rúžovú peňaženku a rozbehla sa smerom k budove školy.

Nešťastne som si povzdychol, už tak som mal dosť úzkosť z toho si niečo takto kupovať, nieto ešte keď som bol na to sám, no vedel som, že to budem musieť zvládnuť.

Prišiel som na rad pričom Peggy sa, samozrejme, zatiaľ neobjavila. Už som chcel otvoriť ústa pripravený si objednať dva punče, keď som si uvedomil, kto vlastne sedí v stánku.

Bol to on, Laurence, tretiak z ktorého som bol tak strašene moc mimo. Vlasy mal snáď ešte objemnejšie ako väčšinou, nos mal červený od mrazu, na tvári mu žiaril úsmev, na rukách mal rozkošné pletené rukavice. Bol som tak strašene v šoku, že ho zrazu z ničoho nič pred sebou vidím, že som nedokázal vysloviť jediné slovo, len som dvakrát otvoril ústa na prázdno.

„Tak čo si dáš?" opýtal sa Laurence medovým hlasom.

„ja... Eh..." začal som hovoriť, no ledva som sa vedel vykoktať, myslím, že ešte nikdy sme nestáli pri sebe tak veľmi blízko ako v tejto chvíli, moje srdce bilo ako šialené, „ja, ťa poprosím... punč, o punč, teda dva punče... beriem... beriem aj kamarátke."

"Samozrejme," povedal Laurence, chytil do ruky naberačku a ponoril ju do tmavočervenej voňajúcej tekutiny v hrnci. Sledoval som ho a mal som čo robiť, aby sa mi nepodlomili kolená. Stál tak blízko pri mne, konečne som mal možnosť prehliadnuť si ho inak ako len náhodne na chodbe z diaľky a prisahám, že takto priamo oproti mne bol ešte krajší.

Tmavovlások nalial tekutinu v hrnci do dvoch plastových pohárikov a pozrel sa na mňa: "budú to teda dve eura."

Nemotorne som si vybral z vačku peňaženku a zaplatil som za oba dva nápoje, v tej situácii som úplne pozabudol na to, že mám pri sebe vlastne aj Peggyinu peňaženku.

Laurence vhodil mince do malej pokladničky a podal mi oba nápoje: "Nech sa páči, snáď budú chutiť."

Bez slova som prikývol a zobral som si od neho poháre, pričom sa nám mierny dotkli ruky, čo samozrejme rozbúchalo moje srdce ešte viac.

S náhodným pozdravom som rýchlo ušiel od stánku, lebo som sa bál, že ak sa naňho budem dívať ešte chvíľu, doslova sa roztopím

Zastal so kúsok za stánkom pri neďalekom kríku, odkiaľ ma nemohol vidieť, keby ho náhodou napadlo pozrieť sa mojim smerom. Zhlboka som sa nadychoval a vydychoval, ruku sa mi triasli tak veľmi, že ma až prekvapovalo, že sa z pohárov nevylieva horúci punč.

Rýchle som potriasol hlavou. Cítil som sa kvôli tej situácií strašne hlúpo, nechápal som, ako ma mohlo jedno stretnutie s ním tak veľmi rozhodiť. Väčšinou som bol dosť kľudný a aj keď vnútorne som mal celkom veľký emočný svet navonok sa to nijako neprejavovalo. No v tej chvíli som sa cítil ako čerstvo a hlavne hlúpo zamilovaná puberťáčka, ktorú hádžu hormóny cez celú miestnosť, keď uvidí svoj crush. Bolo mi z toho trochu dosť trápne.

Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Nie, nesmiem si to takto brať, nebola to moja chyba, nečakal som, že ho tam z ničoho nič uvidím, preto ma to celé tak veľmi vzalo. A k tomu už tak som bol v hroznom strese z toho ísť niečo objednávať, za normálnych okolností by som určite nebol v až tak veľkom pomykove.

„Tak tu si," Peggyin hlas ma vytrhol z myšlienok. Pozrel som sa bokom a uvidel som ako ku mne kráča nízke dievča s rukami vo vreckách, „čo sa tu tak skrývaš, videl si snáď ducha, či čo."

„Len som nechcel postávať pri tom stánku, kde bolo veľa ľudí," zamrmlal som mierne otrávene. Skutočne som s ňou nechcel riešiť moje pritrúble zamilované emócie a stále som bol na ňu trochu naštvaný, že ma tam nechala v rukách osudu.

„Tu máš svoj punč," povedal som, keď už stála len kúsok odo mňa a podal som jej jeden z pohárov, „zaplatil som ho zo svojich, takže očakávam, že ma budúci týždeň na niečo pozveš."

„Jasne šéfe," odpovedala mi Peggy s úškrnom a odpila si z pohára.

Úškrn som jej opätoval a tiež som si trochu odpil so sladkého korenistého nápoja, ktorý mi do tela v momente vlial príjemné teplo. Pomalým krokom bez jasného cieľa sme sa pobrali späť ku stánkom. Chcel som si ešte poriadne popozerať výrobky a stále ma trošku lákali koláče z jedného stánku, no jednu vec som vedel. Ku stánku školskej rady s punčom sa dnes už nepriblížim.