...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

18. Laurence

Večer som z toho ako mi Troy neodpisoval bol už skutočne veľmi nervózny a keď som sa ráno po veľmi nepokojnom spánku zobudil a na mobile som si stále nenašiel správu od môjho kamaráta, začal som už skutočne panikáriť.

Kde, sakra ,je, bežalo mi nonstop hlavou zatiaľ čo som kráčal do školy. Vôbec som nevedel, čo si mám o tom celom myslieť. Buď bol reálne nejaký problém s tou fotkou, čo som mu poslal a ten problém bol tak veľký, že sa so mnou úplne prestal baviť, alebo sa mu niečo stalo, niekto mu ukradol mobil, rozbil sa mu, alebo horšie, Troy sa nejak zranil a kvôli tomu musel ísť do nemocnice, alebo ho niekto napadol a drží teraz v zajatí, alebo...

V mojej hlave vyskakovali stále ďalšie a ďalšie scenáre a ja som bol z toho už skutočne úplne zúfalý, pričom moja myseľ striedavo skákala medzi strachom z toho, že ma Troy nemá kvôli niečomu rád a že som niečo pokazil, do strachu oňho.

Otvoril som si konverzáciu s ním, rýchle som tam naťukal: „Troy, no tak prosím, kde si, už sa začínam naozaj báť," a odoslal som to. Bolo to však úplne nanič. Rovnako ako pri zvyšných piatich správach, ktoré som mu stihol už za ten deň poslať, aj táto sa síce poslala, no jemu sa neodoslala. Troy bol stále offline, to sa nemenilo.

Zhodnotil som, že písať a posielať mu ďalšiu správu je viac ako dosť kontraproduktívne. Napadlo mi pozrieť sa na jeho instagram. Viem, že keď sme si včera večer písali, ešte tam nemal kresbu za včerajší deň v adventnom kalendári a pokiaľ tam tá kresba bude, budem aspoň vedieť, že je to naozaj o tom, že som ja niečo pokazil, že sa nemusím báť toho, že jem sa niečo stalo. Na moje veľké zdesenie tam však príspevok za včera nebol, posledný bol ešte z predvčerajška.

Okay, tak teraz to je už naozaj desivé, pomyslel som si a cítil som, ako sa ma začína zmocňovať panika, Troy ešte nevynechal ani jediný deň v adventnom kalendári a ak za včerajšok nič nedal, musí ísť o niečo naozaj vážne.

Zovrel som mobil rukami zabalenými v teplých rukaviciach. Bol som z toho celého úplne zúfalý.

Ani neviem ako, ocitol som sa pred budovou od našej strednej. Vošiel som dovnútra a následne som vkročil do triedy. Tak ako predošlý deň, ani dnes ma nikto v triede nepozdravil, moji bývalí kamaráti na mňa maximálne tak zazreli, ľudia sa mi skôr vyhýbali pohľadom, no v tejto chvíli mi to bolo jedno. Ja som mal omnoho vážnejšie problémy.

Celý deň som sa nevedel sústrediť na učivo snáď ešte viac ako ten predošlí. Vždy, keď sa naskytla možnosť, pokojne aj v strede hodiny, som kontroloval svoj instagram, či sa mi už náhodou konečne neozval Troy, no on stále nebol ani len online.

Počas predposlednej prestávky som to už nevydržal, vybehol som von z triedy na chodbu a stlačil som v instagrame možnosť volať. Nikdy predtým som to nerobil, ledva som vedel, že instagram tú funkciu má, ale zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia. Dychtivo som si priložil mobil k uchu a počúval som ako ticho zvoní. S každým jedným pípnutím sa ma viac a viac zmocňovala beznádej a keď sa na druhej strane linky ozval zvuk signalizujúci, že osoba, ktorej volám, nezdvíha a pravdepodobne ani nezdvihne, klesol som popri starej školskej stene na zem. Tvár som si dal do dlaní, bolo mi jedno ako divne tam sám sediac pri koši vyzerám, bolo mi ukradnuté, čo si pomyslia náhodní ľudia, ktorí prejdú cez školskú chodbu okolo mňa. Myslel som len na jednu jedinú vec.

Kde si Troy, čo sa ti stalo, ozvi sa mi ,prosím....

Po lícach mi začali na zem stekať slzy, videl som, ako vytvárajú malú kaluž na umelom mramore. Nezvládal som to... nezvládal som to, že mi z ničoho nič zmizlo jediné svetielko nádeje. A vedel som, že pokiaľ sa mi do večera neozve, už to nevydržím a začnem jednať. Ešte som nevedel čo urobím, no vedel som, že ho nájdem. Vyhľadám iný kontakt naňho, vyhľadám ľudí, čo ho poznajú, urobím niečo. Pretože nevedieť, kde je a či je v poriadku ma ťažilo omnoho viac ako čokoľvek iné na svete.