...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

11. Troy

Kráčal som domov zo školy a na ušiach som mal slúchadla. Za normálnych okolností mi cesta zo školy na zástavku autobusu trvala len maximálne desať minút, no tentokrát som sa neuveriteľne vliekol. Hlavný dôvod bol to, že som každých päť metrov zastal, aby som mohol odpísať Fairymu. Hovoriť s ním o tom, čo sa v ten deň stalo bolo síce najprv náročné, no napokon neuveriteľne príjemné a uvoľňujúce. Chcel som to povedať aj Peggy, naozaj som chcel, no nezvládol som jej to povedať. Keď sa ma opýtala, prečo som tak hrozne meškal na hodinu, jednouchou som zamrmlal, že mi prišlo trochu zle. Za to Fairymu som to napísal celé.

Bolo to zvláštne, no niekedy skutočne nastala situácia, kedy mal človek omnoho menší problém hovoriť o osobnejších veciach pred úplne cudzími ľuďmi ako pred najbližšími kamarátmi. Otázka ale bola, dal sa vôbec ešte Fairy považovať za pre mňa cudzieho človeka, keď to bol už vlastne môj kamarát? Možno práve preto som nemal problém mu povedať o týchto veciach, lebo sa v ňom spájali dve najbezpečnejšie osoby: neznámy človek z internetu, ktorý vlastne vôbec netuší, kto si a zároveň veľmi blízky kamarát, ktorý ma porozumenie pre všetko.

Vošiel som do parku, pričom som sa takmer v momente potkol o náhodný kameň, keďže môj pohľad bol stále plne sústredený na obrazovku a moja myseľ, tá bol snáď ešte ďalej. Písal som si s Fairym o mojej najnovšej kresbe a o tom, že by som raz aj ja mohol niečo nakresliť preňho, no moja hlava sa ešte stále vracala, k dnešnému traumatickému zážitku. Vôbec som nevedel čo s tým. Aj keď som to nedával navonok až tak najavo, celý ten zážitok ma neuveriteľne zasiahol. A najväčším problémom bolo to, že som vedel, že ešte hodne dlhú dobu určite nebudem schopný vojsť na pánske záchody. No na dámske som tiež nechcel chodiť, stačilo vojsť dnu a v momente som sa cítil extrémne nepríjemne, akoby som klamal sám sebe, akoby som vošiel na miesto, kde extrémne moc nepatrím.

Znamenalo to, že som sa vnútorne dostal do situácie, v ktorej som mal problém predstaviť si ísť, či už na pánske alebo na dámske záchody. A to bol veľký problém, keďže u nás v škole neutrálne záchody jednoducho neexistujú. Nešťastne som si povzdychol. Bál som sa, že skutočne nastane situácia, kedy proste budem musieť ísť každé ráno doma na vécko a piť v škole čo najmenej vody, aby som v nej celý deň nemusel ísť ani raz. Vedel som, že niektorí ľudia na trans spektre to tak robia, no mne sa to celé vôbec nepozdávalo, keďže som patril medzi tých ľudí, ktorých bolí hlava, keď málo pijú.

Opäť som sa na moment zastavil, aby som odpísal Fairymu na správu. Odpovedal som mu čo momentálne robím a opýtal som sa ho na to, čo robí on. Fiary si správu v momente prečítal, no nevyzeralo, že odpisuje tak som si proste dal mobil do vačku, aby som si aspoň trošku šetril batériu a vydal sa ďalej pokojným krokom cez park.

A vtedy som ich zbadal. Štyria druháci, postávajúci na takmer úplnom konci parku, traja z nich, ktorých som ledva poznal z videnia a štvrtý, môj milovaný Laurence.

Rýchle som skočil za neďaleký odpadkový kôš, aby si ma nevšimli. Nevedel som, prečo to robím, veď som okolo nich mohol v pohode prejsť s pohľadom sklopený dodola, oni aj tak ledva vedia o mojej existencií, no po zážitku spred pár dní z mikulášskych trhov som mal ešte väčší problém byť v Laurencovej prítomnosti ako dovtedy. Dal som si dole z uší slúchadlá a síce som počul, že sa o niečom nahlas zhovárajú, nedokázal som rozoznať slová.

Mohol som sa proste otočiť a vybrať inou cestou von z parku, no ja som nechcel. Nepatril som k ľuďom, čo majú tendenciu iných špehovať, ale toto bola až príliš nezameniteľná situácia zistiť aspoň niečo o mojom crushovy. Jemne som nakukol spoza koša sledujúc ako spolu interagujú, no stále som nedokázal zachytiť viac ako útržky slov. Bolo to úplne nanič, vôbec som nechápal, prečo som sa proste nepobral preč, no aj tak som tam zostal sedieť. Aspoň som mohol vidieť ako Laurence komunikuje so svojimi kamarátmi a aj keď bez slov, bolo to pre mňa stále viac informácií o ňom, ako ten náhodný pohľad naňho, keď sa míňame na chodbách.

Sledoval som, ako im Laurence niečo vysvetľuje, ako sa pri tom nervózne škrabe na zátylku a ako mu na to jeho spolužiak niečo odpovedá. Bol to prekrásny pohľad no po pár minútach som sa začal fakt naozaj cítiť ako stalker. Už som sa chcel prosto zdvihnúť a odísť odtiaľ, dúfajúc, že si ma ani jeden z nich nevšimne, keď sa zrazu udialo niečo veľmi zvláštne. Zostal som sedieť na studenej, jemným snehom pokrytej zemi a s vydesenými prekvapenými očami som hľadel na scénu predo mnou. 

(Tak predsa len je tu o hodinu neskôr ako by mala byť, ale snáď mi to odpustíte...)