...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

6. Laurence

„Kámo, stále nechápem, ako si sa nechal presvedčiť na to, že budeš sedieť v tom stánku," ozval sa Brad, zatiaľ čo Connor držiaci ako vždy v cigaretu medzi prstami prikývol, „veď to musela byť hrozná nuda."

Pokrčil som plecami nenápadne sledujúc Michaela, ktorý skateboardoval na druhej strane parku: „Bolo to v pohode a aspoň mi nebola zima, keď som mohol celý deň sedieť zabalený v deke pri horúcom punči."

„Stretol si počas dňa aspoň nejaké pekné buchty zo školy?" opýtal sa ma Connor, pričom si potiahol z cigarety.

Zamyslel som sa. Oproti ostatným chalanom sa mi asi zdali na dievčatách iné veci pekné ako im a hlavne nepáčili sa mi len dievčatá. A aj keď som si celkom dosť obzeral ľudí, ktorých som počas toho dňa stretol, keďže celkom rád sa snažím všímať na každom človeku niečo zaujímavé, no nikto konkrétny ma z toho dňa nenapadol. Jediný, kto mi prišiel na um bol ten druhák, ťažko povedať, či to bolo dievča, chalan, či niečo iné, no zaujal ma preto, že jednoznačne nepôsobil ako cishet, to už som sa naučil v poslednej dobe spoznávať. No o tom o človeku som im asi povedať nemohol. Z logických dôvodov.

„Nikoho takého som nestretol," zamrmlal som prehadzujúc si mobil v ruke.

„To je škoda," zamrmlal Connor, „bolo by fajn, keby si konečne niekoho stretol."

„Ako to myslíš?" opýtal som sa ho mierne zmätene.

Connor sa uškrnul a mierne si odpľul: „Však vieš."

Opäť som nadvihol obočie: „Nie?"

Brad zdvihol zrak z obrazovky svojho mobilu: „Connor asi myslel to, že ako jediný z nás štyroch si ešte nikdy nemal žiadnu babu."

„To je pravda," ozval sa Micheal, „a pri to objektívne si asi najviac hot z nás štyroch."

„To nie je pravda," zamrmlal som, pričom som sa mierne začervenal.

„Tiež s tým vyhlásením moc nesúhlasím," ozval sa Connor a zamával cigaretou vo vzduchu.

„Tak či onak, hodilo by sa, aby si mal konečne nejakú babu," ozval sa Brad a z ničoho nič si sadol ku mne.

Mlčal som. Bola pravda, že mi bolo trochu ľúto, že som ešte nikdy s nikým nechodil, ale aj keď som možno bol populárny a asi vcelku aj pekný, flirtovať s ľuďmi nebola moja silná stránka. Plus tie dievčatá, s ktorými sme sa bavili, mi prišli rovnaké.

„Vieš, čo," ozval sa Brad sediaci vedľa mňa nepúšťajúc zrak z obrazovky telefónu, „Moja sesternica, ktorá je len o rok mladšia ako ja je možno single. Čo keby som ti s ňou dohodil nejakú schôdzičku."

„Ja neviem," zamrmlal som celý tak trošku nesvoj z tej situácie.

„Prosím ťa, Laurence to je ponuka, ktorá sa neodmieta," vykríkol Connor a konečne zhasil cigaretu.

„Počkaj nájdem ti jej fotku," pokračoval Brad, párkrát niečo postláčal na svojom telefóne a následne ku mne otočil jeho obrazovku, „no čo hovoríš?"

Z fotky na mňa hľadela kučeravá hnedovláska s veľkými očami a štíhlou postavou. Objektívne bola jednoznačne pekná, no nevedel som, či to je úplne môj typ, úplne to, čo som v živote hľadal a potreboval.

„Je pekná, ale ja stále neviem," zamrmlal som.

„Ale no tak kámo, za pokus nič nedáš," Brad do mňa štuchol lakťom.

„Tak to asi nie, ale..." začal som no spolužiak ma ihneď prerušil, „takže dohodnuté! Napíšem jej, aby ste sa mohli čo najskôr stretnúť."

Chcel som pokračovať, no Connor ma schmatol zozadu a postrapatil mi vlasy: „Laurence má rande! Laurence má konečne rande, woohooo!"

Nemal som možnosť sa brániť. Očividne budem mať rande. A očividne sa s tým musím jednoducho zmieriť bez nejakého vlastného názoru. Tak to už medzi populárnymi chalanmi funguje.

Keď som kráčal od nich domov hlavu som mal plnú myšlienok. Vôbec sa mi ten nápad s rande nepáčil. Nebol som ten typ človeka, čo ide s niekým von a po chvíli vzájomného pohľadu na seba nad šálkou horúcej kávy, či niečoho tvrdšieho sa na seba vrhneme. Ja som radšej nadväzoval vzťah pomalšie, pre mňa nebol dôležitý vzhľad, ale hĺbka vzťahu, ktorý som s tou osobou budoval. Bolo pre mňa dôležité, aby som mohol tej osobe plne veriť a aby ona verila mne, aby nám na sebe skutočne záležalo až potom som sa vedel zamilovať. Takéto rande na slepo bola pre mňa preto úplná strata času. A k tomu... tak nejak som vnútorne cítil, že už zamilovaný do niekoho iného som. Mal som problém priznať si to, lebo to bolo až príliš divné až príliš absurdné, no čím ďalej, tým viac som mal pocit, že som nejakým zvláštnym spôsobom zamilovaný do Troya, záhadného umelca, ktorého som nikdy osobne nevidel. Nedávalo to žiadny zmysel, ktokoľvek iný by ma považoval za blázna, keď milujem niekoho koho pravdepodobne nikdy nestretnem, ale predsa... len jemu som dokázal napísať všetko, čo sa mi preháňalo hlavou, každodenné správy od neho mi rozžarovali úsmev na tvári, skutočne šťastne a bezstarostne som sa cítil, len keď som si mohol s ním písať, jeho som každý deň viac a viac obdivoval. A ak toto nie je láska tak potom čo iné?