...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

14. Laurence

Ležal som doma vo svojej izbe neschopný jediného pohybu. Cítil som sa tak príšerne sám, tak veľmi asi ako ešte nikdy za celý môj život. Nemal som kamarátov, rodine som sa v tomto zveriť nemohol. A Troy... chcel som mu napísať, ale nejak som na to nevedel nájsť silu.

Nevedel som si ani predstaviť, ako bude vyzerať ďalší deň v škole. Moji kamaráti sa na mňa ani nepozrú a pravdepodobne to rozkríknu aj do zvyšku triedy, takže ma všetci budú len ignorovať s občasnými hlúpymi poznámkami mojim smerom.

Po lícach mi už opäť začali tiecť slzy. Pokašlal som to, všetko som pokašlal a teraz som zostal sám.

Vedľa mňa zabzučal mobil. Bál som sa naňho pozrieť v strachu, že mi niekto z mojich spolužiakov píše niečo nepekné ohľadom mojej sexuality, no povedal som si, že to asi nie je moc pravdepodobné. Pozrel som sa na obrazovku. Bola to správa od Troya: „Počuj, nemáš nejaké rady, ako sa lepšie koncentrovať? Vôbec sa neviem sústrediť na to dnešné kreslenie :,D."

„Prepáč, asi nie," odpísal som mu rýchlo a následne som zaváhal. Uvažoval som, či mu mám povedať o tom, čo sa mi dnes stalo. Na jednu stranu som si nebol istý, či mu o tom zvládnem otvorene písať bez toho, aby som sa mentálne zrútil a nechcel som ho otravovať, no na druhú stranu bol momentálne asi jediným človekom na svete, ktorému som sa mohol bezpečne zveriť. A aj tak by som mu to raz, pravdepodobne čoskoro, napísal.

Ešte na malý moment som zaváhal, zahryzol si do pery a potom som začal písať správu: „Ja... viem, že už sme dneska riešili nejaké hlbšie veci, ale tesne po tom, ako sme sa o tom bavili, sa aj mne stala istá strašná vec, tak ja len... či sa ti o tom môžem zveriť, či to už na teba nebude moc, ak ti aj ja napíšem o niečom, keď si mal sám nanič deň."

„Nie, určite, pokojne sa zver, som tu pre teba," odpísal mi Troy.

Zhlboka som sa nadýchol uvažujúc, koľko mu chcem prezradiť a napokon som sa rozhodol zobrať to proste stručne: „Stalo sa to, čoho som sa hrozne bál už niekoľko mesiacov. Moji kamaráti prišli na to, že nie som hetero a... že chcem nosiť aj šaty a podobné veci."

„Oh a ako reagovali?" odpísal mi takmer okamžite Troy.

Zhlboka som sa nadýchol cítiac, ako sa mi oči opäť plnia slzami: „Nie moc dobre. Ako nezbili ma ani neboli nejak veľmi hnusní ani nič také, ale.... celkom jasne dali najavo, že so mnou už nechcú mať nič spoločné."

Zacítil som ako sa mi ďalšia slza spustila dolu mojou tvárou a ja som ju rýchlo utrel.

„To je mi strašne ľúto," odpovedal mi Troy a hneď na to poslal ďalšiu správu, „viem, že to musí byť teraz strašné, ale keď sa na to tak pozrieš, tak aj tak si si s nimi už celkom dosť nerozumel, nie je trošku aj dobré, že si sa vlastne dostal spod ich pôsobenia? Ja viem, že to znie kruto, ale... ale možno to časom môže byť pre teba možnosť na nový začiatok, či sa mýlim?"

Pokrútil som hlavou a rýchle som kamarátovi odpísal: „To možno, ale... oni boli moji najlepší kamaráti a majú veľmi silný impakt na celú triedu a ja... bojím sa, že takto som stratil všetkých..."

„Chápem, to je naozaj nanič... a nemáš naozaj nikoho, kto by ťa chápal? Kto by ťa poznal takého, aký si?" opýtal sa ma Troy.

„Nie," odpísal som mu a už som sa ani nesnažil zastaviť slzy tečúco po mojich lícach, „jediný človek na svete, pred ktorým môžem byť skutočne sám sebou si... no ty."

Troy mi chvíľu neodpisoval a asi až po dvoch minútach mi na obrazovke naskočila ďalšia správa od neho: „To je mi extrémne ľúto a ani si neviem predstaviť ako hrozne ťažké to musí byť, ale... som naozaj rád, že som pre teba tak dôležitý a ver mi, že tu budem pre teba, nech sa stane čokoľvek."

Hľadel som na tu správu, moje srdce bilo ako splašené z očí sa mi valili slzy. Chcel som sa teleportovať, ísť za ním a byť len s ním už nikdy s nikým iným. Nevedel som uvažovať normálne, nevedel som sa kontrolovať a napísal som to, čo by som inokedy asi nenapísal: „Mám ťa strašne rád Troy."

„Aj ja teba Fairy," odpísal mi takmer okamžite Troy.

Pokrútil som hlavou a znova som sa pousmial. On to nechápe a za normálnych okolností by som ani nechcel, aby to chápal, nechcel by som, aby vedel moje city, no v tej chvíli, mi už to bolo všetko jedno. Bol som neuveriteľne sám a jediné, čo som chcel, bol on. Chcel som, aby vedel, ako veľmi je pre mňa dôležitý.

„Ja teba viac Troy, ver mi," odpísal som mu celý sa trasúc.

„Počkaj, ako to myslíš?" odpovedal mi po pár bolestivo dlhých minútach môj kamarát.

Zhlboka som sa nadýchol, no vedel som, že ak som to začal, mal by som to aj dokončiť: „Ja, takým spôsobom, že... že k tebe asi niečo cítim... viac ako kamarátske. Neveril som tomu, že sa dokážem zaľúbiť do niekoho, koho ani nepoznám, ale... ty si taký perfektný a pomáhaš mi a dôležitý pre mňa, že... že sa to stalo."

Odoslal som správu, zamkol som mobil a tvárou som padol do vankúša. Spravil som to. Priznal som mu moje city.