...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

16. Laurence

Aj keď to bolo nadmieru nereálne dúfal som, že keď na ďalší deň dôjdem do školy všetko bude po starom. Pozdravím sa v triede s chalanmi, náhodná spolužiačka sa začervená pri pohľade na mňa, iný náhodný spolužiak ma pozve na nejakú party. No nestalo sa to. Všetci v mojej triede ma celý deň ignorovali, zopár z nich na mňa náhodne počas nejakej hodiny zahľadelo a keď som sa na nich pozrel naspäť, rýchle odvrátili pohľad. Novinky sa v triede očividne šírili rýchlo a bol som si istý, že moji kamaráti (špeciálne Connor, ktorý chcel vždy v každej situácií zažiariť a získať veškerú pozornosť) celú pravdu o mne ešte niekoľko násobne nafúkli a prekrútili, takže som ani nemohol vedieť, čo si vlastne o mne celá trieda myslela.

A k tomu tu bola celá situácia s Troyom. Bol som neskutočne rád, že bol okay s tým, čo k nemu cítim, lebo ak by som prišiel aj o neho, zrútil by sa mi celý svet. No i tak som sa potom celom cítil trochu nanič. Nie preto že ma friendoznol to mi bolo vcelku jasné, až taká naivka nie som, no preto, že som sa kvôli môjmu priznaniu cítil neuveriteľne odhalene pred ním a mal som omnoho väčší problém si s ním písať bez toho, aby som sa cítil tak trochu trápne. Proste, celé nanič.

Hneď čo som prišiel po dlhom dní domov, hodil som sa do postele a tvár som si zaboril do vankúša. Moji rodičia našťastie mali vo zvyku pracovať dlho, takže som nemusel s nikým intereagovať, čo mi vyhovovalo. Bol som unavený z celého sveta.

Táto unavenosť mi však nevydržala dlho. Po pár minútach, čo som len bez pohnutia ležal ako ryba vyhodená na súš, som si vytiahol z vačka riflí mobil, aby som skontroloval, či mi už náhodou neodpísal Troy.

Hneď čo som uvidel upozornenie, že mám od neho novú správu, zacítil som hrejivý pocit na srdci, ktorý aspoň trochu zaplnil všetky tie rany, ktoré na ňom v posledných pár dňoch vznikli.

„Ja som sa dnes vôbec nevedel sústrediť na školu, takže tak. A čo ty, aký si mal deň?" napísal mi Troy ako odpoveď na moju otázku ešte spred hodiny.

„Celkom podobne," odpísal som mu so smutným úsmevom. Rýchle som však zmenil tému, skôr akoby sme začali znova riešiť moje pocity, „Inak tvoja včerajšia kresba bola úplne perfektná! Tie farby boli dokonalé!"

„Ďakujem," odpísal mi Troy, „a hlavne tá téma, čo mi niekto dal bola super. Rande víl na mesiaci, to by ma nenapadlo!"

„Hej no, tvoji fanúšikovia sú kreatívni," odpovedal som mu na to, „a už vieš, čo budeš kresliť dneska?"

„Neviem, máš nejaké nápady?" opýtal sa ma Troy a ja som mierne nadvihol obočie.

„Tie čo som mal som ti už napísal pod príspevok, ale... nemal by si si skôr vybrať nejaký z nápadov, čo sú tam pod tým príspevkom, ako pýtať sa mňa?"

Troy chvíľu neodpisoval, no po pár minútach mi na obrazovke naskočila jeho správa: „Tooooo je možné :,D, ale rád by som dnes nakreslil nejaký tvoj nápad, veď sa môžeme proste tváriť, že si mi ho napísal pod príspevok a ja som si ho vybral. Alebo môžem rovno vybrať nejaký z tých čo si mi tam už napísal."

Usmial som sa obrazovku mobilu a ucítil som ako sa červenám. Vedel som, že to pravdepodobne robí len preto, aby ma rozveselil po včerajšku, no i tak ma to potešilo.

„Ďakujem, beriem to ako veľkú poctu, skúsim niečo vymyslieť, keďže tie čo som ti tam napísal pred pár dňami mi prídu ako hlúposti"

Náhodne som sa obzrel po miestnosti uvažujúc, čo by som mu mohol navrhnúť. A vtedy som si spomenul, ako som mu včera napísal tú správu o tom, že by som si prial aby ma niekto nakreslil v šatách. A ako on povedal, že by na to potreboval moju fotku. Vedel som, že to asi oľutujem, no uvedomil som si, že je to už vlastne asi jedno. Po tom všetkom, čo som mu povedal. Už som asi skutočne pripravený ukázať mu, ako vyzerám. A k tomu, kvôli mojim spolužiakom už aj tak bola moja realita prepojená s mojim online svetom. Nebol jediný dôvod, prečo by som nemal Troyovi ukázať ako vyzerám.

„Pamätáš si našu včerajšiu konverzáciu?" napísal som mu, „to o tom, že by som si prial, vidieť ako by som vyzeral v šatách."

„Jasné, a rád to nakreslím, ale... stále platí to, že by som na to asi potreboval tvoju fotku a neodhadujem, že ty si ochotný mi ju poslať," odpísal mi na to takmer okamžite Troy.

Zhlboka som sa nadýchol: „Vieš čo, možno.... možno aj som. Priznal som ti moje city, odhalil som ti veci, ktoré som nikdy nechcel, fotka je oproti tomu maličkosťou."

„Okay : D," odpísal mi na to Troy, „ak ti to teda nevadí, tak mi ju pošli a ja sa nejak pokúsim ťa nakresliť v šatách a budem dúfať, že to úplne nepokašlem :,D."

Usmial som sa na obrazovku telefónu, no miesto toho, aby som mu odpísal som začal scrollovať vo svojich fotkách hľadajúc nejakú, kde som dobre vidieť a zároveň tam vyzerám aspoň celkom fajn, pričom som stále neveril, že to robím.

O chvíľu som našiel nejakú, síce ešte z leta, no vyzeral som tam dobre a hlavne tam bola vidieť celá moja postava. Klikol som na ňu, no zastavil som môj prst na tlačidlu odoslať. Skutočne to chcem urobiť? Skutočne chcem, aby Troy vedel ako vyzerám v realite? Ale veď, prečo nie? Čo sa môže kvôli tomu pokaziť. A ak majú všetky tie náhodné baby, čo so mnou za môj život už flirtovali pravdu, tak asi nevyzerám nijak zle. Kto vie, možno sa Troyovi zapáčim po tom, ako uvidí moju fotku. Pri tej myšlienke som sa musel zasmiať. Ešte raz som sa nadýchol a stlačil som tlačidlo „odoslať".

Fotka sa odoslala, a pod ňou vyskočil nápis „seen" ako znak toho, že Troy tú správu videl. No nič viac sa nestalo. Neodpisoval, ani na to nereagoval ba čo viac o dve minúty už bol offline. Nechápal som to. Jasné, mohlo ho práve v tej chvíli niečo vyrušiť, kvôli čomu si stihlo fotku len otvoriť, ale nestihol nijak zareagovať, no nepozdávalo sa mi to. Spravil som niečo zle? A ak áno, čo?