...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

7. Troy

Vrátil som sa domov z trhov. Bol som celý prezimený a unavený ako fyzicky tak aj emocionálne. Nechcel som nič iné len sa zvaliť do postele, zabaliť sa do periny a kresliť. Samozrejme, skôr ako som vôbec stihol stúpiť na prvý schod schodiska, ktoré viedlo na druhé poschodie, na ktorom sa nachádzala aj moja izba, ozval sa mamin hlas z kuchyne.

„Annabell, poď, prosím ťa, do kuchyne!"

Nereagoval som, zostal som stáť na schodoch bez jediného pohybu, akoby som mal klapky na ušiach.

„Anabell! Poď sem, viem že ma počuješ... Ana... Troy, poď do kuchyne, prosím ťa."

„Áno mami," vyslovil som takmer okamžite a s mierne falošným úsmevom som nakráčal do kuchyne.

Mama stála pri hrnci, z ktorého sa dosť parilo, no ona tomu nevenovala pozornosť, listovala v mobile, pravdepodobne bola mysľou ešte stále v práci.

„Volala som dnes s babkou a dedkom a bavili sme sa o tom, že by sme možno Vianoce strávili u nich," povedala odfarbená blondína a prehodila si zapletaný vrkoč dozadu.

„Okay, prečo nie," pokrčil som plecami, pričom som si strčil do úst jednu slanú tyčinku, ktoré boli v pohári na kuchynskej linke. Bolo mi úprimne celkom jedno, kde strávim Vianoce, tak či onak budem asi väčšinu dňa zalezený niekde v kúte a budem si kresliť. A pokiaľ mi rodičia splnia sen a dajú mi ten nový grafický tablet, nestrávim kreslením väčšinu času, ale asi komplet celé prázdniny.

„No, oznamujem ti to len pre to, že starí rodičia asi úplne nevedia o tom, čo... no čím si momentálne prechádzaš," vyslovila mama opatrne a mierne sa na mňa pozrela.

Uvedomil som si, že má pravdu. Aj keď som si svojim gendrom nebol istý už dlhú dobu pred tým, ako som si začal niečo plne uvedomovať a priznávať, reálne som to riešil len asi rok a rodine som bol otvorený len trochu viac ako polroka. Dávalo zmysel, že o tom starí rodičia nevedia.

Síce ma desila predstava, že by som mal niečo také riešiť so starými rodičmi vedel som, že pokiaľ chcem tieto prázdniny prežiť v duševnej pohode, musím im to povedať.

„Ak chceš, môžem im niekedy budúci týždeň zavolať a vysvetliť im to," povedal som a vybral som si z chladničky kartón pomarančového džúsu, „alebo im to poviem, keď prídeme na tie Vianoce, nejak im to vysvetlím, proste..."

„Troy počkaj na moment, prosím ťa," ozvala sa moja a mierne smutne sa na mňa pozrela, „ja si nemyslím, že by si im to mal hovoriť. Aj pre mňa a tvojho otca je zložité to pochopiť a.. však vieš oni sú už starí, bude to pre nich len náročné a zložité."

Prekvapene som sa na ňu pozrel a prestal som liať džús do pohára: „A čo mám teda robiť?"

„No..." mama sa pozrela do zeme a mierne nervózne zaklopkala nechtami po zadnej strane mobilu, „viem, že to je pre teba zložité, ale... nemohol by si, prosím, na ten týždeň, čo u nich budeme, proste... sa stále správať, akoby si bol dievča?"

Pozrel som sa na ňu a cítil som ako sa celý trasiem. To čo mama hovorila sa mi vôbec nepáčilo a mal som čo robiť, aby som úplne nestratil nervy.

„To akože odo mňa chceš, aby som na týždeň absolútne zahodil všetko čo som, dal si na seba šatočky a postupne tam týždeň umieral od toho ako veľmi budem trpieť?!" vykríkol som, pričom som takmer vylial oranžovú tekutinu z pohára.

Mama sa mierne zháčila na mieste: „Nemusíš si úplne dávať šaty, ak nechceš, myslím že to bude okay, ak pôjdeš v smokingu, len... skús prosím na ten týždeň zvládnuť ten ženský rod. To zvládneš nie? Kvôli starým rodičom."

Mlčal som. Stál som bez pohnutia a nedokázal som vysloviť jediné slovo. Chcel som sa brániť, chcel som bojovať, chcel som jej vysvetliť, ako veľmi to pre mňa bude bolestivé a náročné, no nedokázal som povedať nič. Vedel som, že ak by som sa akokoľvek obránil alebo ohradil proti tomu, čo navrhovala, pôsobil by som ako necitlivý človek, nedbajúci na city jej starých rodičov.

„Ok," zamrmlal som miesto toho potichu a skôr ako mama pokračovala vo hlúpom vysvetľovaní, prečo nemôžem byť počas prázdnin sám sebou, vybral som sa hore po schodoch do mojej izby.

V momente som spadol tvárou do vankúšu a mal som čo robiť, aby som sa nerozplakal. Mama si ani neuvedomovala, ako veľmi mi v tej chvíli ublížila, nemohla si to ani uvedomiť, pretože to necítila, nepoznala ten strašný pocit. Tú nenávisť k svojmu telu, ktorú som cítil vždy, keď som mal na sebe trošku ženskejšie oblečenie, tú bolesť, tlak a neuveriteľne nepríjemný pocit, ktorý som zažíval, keď som mal používať pred inými ľuďmi ženský rod a tá ešte bolestivejšia rana, ktorá zatriasla celým mojim telom, keď niekto zakričal moje staré meno. Nemala šancu to zažiť ani ona, ani zvyšok mojej rodiny. A síce som chápal, prečo mama úplne nechce, aby to starí rodičia vedeli, aj tak som bol už vtedy v absolútnej panike a strese z toho, že budem musieť celý týždeň žiť ako... dievča... tá predstava ma absolútne ubíjala, nevedel som si predstaviť, ako to zvládnem, bol som si istý, že ma to úplne zloží. No na tom mame nezáležalo. Ona sa na to stále dívala len ako na nejaký úlet, ktorý čím viac bude ignorovať tým rýchlejšie zmizne. No to sa mýlila.

Pretočil som sa na chrbát a vybral som si z vačku mobil. Uvažoval som, že napíšem Peggy, no potom som si uvedomil, že ona má asi v tom čase tréning. Miesto toho som teda roztvoril instagram. Síce ma absolútne prešla veškerá chuť kresliť, napadlo mi, že možno, keď uvidím návrhy od fanúšikov, znova sa mi vráti.

Otvoril som instagram a prvá vec, ktorá mi skočila do oka, bolo správa od Hidden_fairy. Nebolo to nič až také dôležité, len nejaká náhodná blbosť, čo mi ráno napísal, niečo v tom štýle, že ho hnevá aká je dnes zima a že bude musieť stráviť celý deň vonku a vtedy mi napadlo, že by som vlastne mohol napísať jemu. Na malý moment som zaváhal, predsa len, bol to môj fanúšik, nechcel so ho otravovať s mojimi problémami, ale potom mi napadlo, že aj ja som už v minulosti veľakrát riešil s ním jeho myšlienky a veci, čo ho trápili, tak snáď bude v poriadku, keď si na moment tie role vymeníme, či nie?

Otvoril som konverzáciu s ním a rýchlo som mu odpísal pred tým, ako by som stratil odvahu: „Prepáč, že sa ozývam až teraz, mal so trošku nanič deň."

Myslel som si, že mi Fairy hneď neodpíše, že nebude mať čas, no ani nie po minúte mi na obrazovke vyskočila jeho správa: „To je mi ľúto, chceš o tom hovoriť?"

Na moment som zaváhal, hľadel som na obrazovku telefónu a silne som zvažoval to, či mu to napísať, no napokon som neodolal. Opísal som mu celý môj rozhovor s mamou, to čo ma pravdepodobne čaká cez vianočné prázdniny, dokonca som mierne načrtol aj to, že som mal dosť trápny rozhovor s mojim crushom.

Potom, ako som tú správu poslal, sa ma zmocnila úzkosť. Bál som sa čo odpíše, či v jeho očiach neklesnem, keď ma doteraz bral ako toho úspešného umelca a zrazu som poodhalil aj moju slabú stránku, no on mi miesto toho napísal síce krátku, no za to extrémne podporujúcu správu: „Oh, to je mi ľúto, tak rád by som ťa v tejto chvíli objal, ale, keďže to asi nie je moc fyzicky možné, posielam ti aspoň na diaľku objatie."

Šťastne som sa na správu usmial. Fairy bol naozaj zlatíčko, za ktorého online priateľstvo som bol naozaj rád.

„Ďakujem," odpísal som mu na to a následne som mu poslal náhodný objímací gif.

Fairy mi odpísal srdiečko, no skôr, ako som na to stihol akokoľvek zareagovať, vyskočila mi na obrazovku ďalšia správa od neho: „Inak, aj ja som mal dnes dosť nepríjemný heteronormatívny zážitok, moji kamaráti sa zhodli na tom, že je to trápne, že som ešte nemal frajerku a jeden z nich sa rozhodol, že mi dohodne rande so svojou sesternicou. A mne sa to skutočne nepozdáva, keďže ja som skôr typ človeka, čo sa zamiluje do ľudí cez povahu a cez priateľstvo, takéto rande na slepo mi príde úplne kontraproduktívne."

Smutne som sa pozrel na obrazovku telefónu. Bolo mi toho chlapca naozaj ľúto. Nevedel som si predstaviť ako niekto so záľubami a myšlienkami ako on, sa môže baviť s tak stereotypne cishet ľuďmi. A veľmi som si prial, aby si raz našiel svojich ľudí, ktorí ho budú chápať takého, aký je naozaj.