...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

24. Laurence

Neviem, či mi niekedy v živote pred tým utiekol deň tak rýchlo ako v ten deň. Najprv sme boli v kaviarni, kde sme si dali obaja výbornú horúcu čokoládu a kecali o všetkom, čo nám prišlo na um, potom sme sa boli prejsť, následne sme boli korčuľovať a zakončili sme to výborným neskorým obedom v obchodnom centre. Bol to perfektný deň. No nešlo ani tak o veci, ktoré sme robili, šlo hlavne o neho. O Troya. To on bol perfektný, o on dal tomu dňu dokonalý nádych.

Strašne som sa bál, že to bude zvláštne byť s ním takto vonku, no bolo to perfektné. Mohol som s ním hovoriť naozaj o čomkoľvek, tak, ako keď sme si písavali, no teraz naživo. A hlavne teraz som ho pritom mohol aj objímať aj usmievať sa naňho a práve tým to bol ešte špeciálnejšie. Cítil som sa tak príjemne a tak veľmi sám sebou ako už skutočne dlho nie. A možno práve preto mi ten deň až tak veľmi rýchlo ubehol.

Vychádzali sme práve spolu z obchodného centra držiac sa za ruky tak, ako takmer po celý deň. Troy mi práve hovoril veselú historku o tom, čo sa im stalo nedávno s najlepšou kamarátkou a ja som sa zvesela smial. Troy dopovedal a zahľadel sa do diali na slnko, ktoré pomaly zapadalo za obzor: „Asi by som už mal ísť domov. Nech rodičia nevyzvedajú, kde som tak dlho."

Mlčky som prikývol, aj keď najradšej by som s ním bol až neskoro do noci, ba čo viac pokojne aj do rána, no vedel som, že má pravdu: „Asi hej... a ja by som už mal ísť, aj keď sa mi fakt veľmi nechce."

„Mne tiež nie," pošepol Troy, usmial sa na mňa tým svojim nádherným úsmevom a následne ma opäť objal. Objal som ho naspäť, stisol som jeho nízke telíčko pevne v mojom náručí a nechcel som ho pustiť, naopak , chcel som sa k nemu priblížiť ešte bližšie. Ešte bližšie.

Odtisol som sa od neho a zahľadel som sa mu priamo do očí. Bol tak perfektný, tak dokonalý. Cítil som, ako mi do tváre vstupuje červeň a ako sa hore mojim krkom tisne jedna konkrétne otázka.

„Deje sa niečo?" opýtal sa ma Troy, pričom naklonil svoju hlavu do boku roztomilým spôsobom.

„Ja..." začal som no v momente som si odkašlal, „ja pochopím, ak povieš nie a ak.... ma za to budeš odsudzovať, ale..."

Preglgol som naprázdno: „Môžem... môžem ťa pobozkať?"

Troyová tvár v momente celá očervenela a jeho kútiky sa zdvihli do hora: „Samozrejme, že môžeš."

Moje telo v okamihu zaplnilo príjemne hrejúce svetlo, ešte raz som sa zhlboka nadýchol, aby som dokázal spracovať to, čo sa malo práve stať, následne som sa naklonil ku Troyovi a venoval mu jemný bozk na jeho pery. On mi bozk opätoval a v tej chvíli ako som zacítil dotyk našich pier, celým mojim telom vybuchli ohňostroje, moje srdce sa roztĺklo ešte splašenejšia ako pred tým. Bolo to úžasné, sám neviem, ako dlho ten bozk trval, no som si istý, že keby som mohol, vydržal by som v ňom aj navždy, no i tak, sme sa obaja po chvíľke od seba odtisli.

Hľadeli sme na seba, obaja červený ako papriky, usmievajúci sa ako dvaja idioti. Okoloidúci vchádzajúci a vychádzajúci z obchodného centra ani nemohli tušiť ako magického momentu boli práve svedkami.

„To bolo super," pošepol som neprestávajúc zízať na Troya.

„To áno," prikývol, no následne opäť očervenel, „môžem sa aj ja niečo opýtať teba?"

V tichosti som prikývol, celý napätý čakajúc na to, čo povie.

On sa nadýchol, na malý moment uhol pohľadom, no napokon pozrel opäť na mňa: „Chceš... chceš teda so mnou chodiť... akože reálne chodiť? Byť mojim priateľom?"

Cítil som, ako sa mi úsmev opäť rozťahuje cez celú tvár a bol som si istý, že ak by som mal krídla, už by som od nadšenia uletel: „Len pokiaľ ty budeš mojim partnerom."

„Takže áno?" opýtal sa Troy, akoby si tým snáď stále nebol istý.

„Samozrejme," zasmial som sa, na čo som sa už neudržal, zobral som svojho partnera do mojich rúk a v objatí som ho zdvihol do vzduchu. Troy sa v momente rozosmial zavesil sa mi okolo krku ako koala a venoval mi ďalší bozk tesne vedľa mojich pier.

A ja som v tej chvíli nemyslel na nič iné, iba na to, ako veľmi som šťastný, na to, že mám toho najdokonalejšieho partnera na svete.

Večer, keď som ležal v posteli, samozrejme si píšuc s Troyom, znova a znova som si premietal celý ten nádherný deň v hlave.

Ja mám partnera, toho najlepšieho na svete, omg ja chodím s Troym.

Usmieval som sa do stropu, pričom nadšenie ma stále neopúšťalo.

V tej chvíli mi na obrazovke vyskočila správa od Troya: „Pozri sa na môj ig."

„Prečo?" odpísal som mu okamžite mierne zmätene.

„Proste sa pozri a pochopíš :*"

Stále mierne zmätený som otvoril profil môjho partnera. Najprv som nevedel, čo myslí a potom som si všimol, že pridal nový príspevok. Pod ním sa ospravedlnil za to, že mešká z adventným a vysvetľoval tam, že mu do života vstúpili isté nečakané udalosti, ktoré napokon skončili neuveriteľne úžasne, ale i tak mu zabrali veľa voľného času. No popisok nebol tým najdôležitejším na tom príspevku. Nad nim sa totiž nachádzala nádherná kresba dvoch tancujúcich chlapcov, jedného vyššieho v šatách a druhého nižšieho v smokingu s červenými vlasmi, ktorí sa až príliš podobali na mňa a Troya. A ja som si nemohol pomôcť, do mojich očí v momente vstúpili slzy aj od radosti aj od dojatia. A v mojej mysli bola len jedna jediná myšlienka: „Ach bože ja ho tak veľmi milujem."