...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

3. Troy

Vošiel som do domu, v rýchlosti som zakričal náhodne „ahoj", keďže som netušil, kto všetko z rodiny je už doma a následne som vybehol po schodoch do svojej izby. V tej chvíli, ako som zavrel dvere, som s výdychom dopadol na tulivak. Zavrel som oči a užíval som si tu chvíľu byť sám sebou vo svojom kľude. Škola bola v pohode, mal som tam Peggy a väčšina predmetov mi išla, ale... cítil som sa tam ako v klietke dnešného sveta, plného stereotypov. V mojej izbe som konečne mohol byť sám sebou. Jediné miesto, kde som sa cítil ešte bezpečnejšie bol online priestor. S tou myšlienkou som sa zdvihol z tulivaku, zvliekol si moju milovanú mikinu (ktorá mi dávala aspoň trošku euphorie), keďže moji rodičia zas na zimu zapli až príliš silné kúrenie a usadil som sa na pohodlnú točiacu stoličku.

Plný nedočkavosti z toho, s akými nápadmi prišli moji fanúšikovia som zapol počítať a ihneď som sa prihlásil na môj kresliaci instagram, kde na mňa hneď vyskočila hromada likov, komentárov a iných upozornení.

V minulosti bolo pre mňa kreslenie len hlúpym hobby, ktorému som sa venoval vo voľnom čase a mohol som pomocou neho aspoň trochu ujsť od reality. Pred rokom som však sám seba presvedčil, že by som mohol začať dávať aspoň moje digitálne kresby na instagram a stalo sa niečo nečakané.... hrozne veľa ľuďom sa moje podivné fanarty zapáčili a ja som si tak vybudoval celkom slušnú hromadu fanúšikov. A aj keď v realite som bol skôr introvert, ktorý sa snažil splynúť aspoň trošku s davom, v online priestore som si tú pozornosť užíval.

Otvoril som komentáre pod mojim najnovším príspevkom, aby som si mohol prečítať návrhy na kresby, čo mi ľudia napísali na prvý deň adventného kalendáru. Postupne som nimi scrolloval, tých komentárov tam bola minimálne stovka, všimol som si, že tam niekto napísal aj môj obľúbený ship so seriálu, no rozhodol som sa, že aspoň zo začiatku sa budem snažiť vyberať skôr vianočné témy. Vtedy som narazil na nápad chobotnica s taškami plnými vianočných darčekov a zhodnotil som, že sa to nielen hodí tematicky, ale je to dobré aj v tom, že dnes som chobotnicu už kreslil, takže to mám čerstvo v pamäti.

Už som šiel zapnúť kresliaci aplikáciu, keď mi napadlo, že ešte skontrolujem, či mi niekto niečo nepísal a tak som si otvoril správy na instagrame. Zopár ľudí mi posielalo nejaké svoje kresby na zhodnotenie, niekto náhodný sa so mnou pokúšal začať konverzáciu, zopár firiem sa mi snažilo niečo predať, dokonca mi písal aj jeden pornbot. A tak isto tam bola už opäť správa od môjho fanúšika menom Hiden_Fairy. Až tak ma to neprekvapilo. Táto záhadná osoba mi už párkrát napísala chváliac nejakú moju kresbu a už niekoľko krát sme sa kvôli tomu dostali do dlhšej konverzácie. Robilo mi to celkom radosť, písať si s ním bolo príjemné a bol som rád, že mám nejakých online kamarátov. A skvelé bolo aj to, že som sa nemusel báť, vedel som, že ak ja jemu náhodou neodpíšem on sa po čase ozve. Vždy sa ozval. Aj tentokrát.

Prešiel som myšou po obrazovke a otvoril som správu, ktorú mi napísal: „Ahoj, strašene sa mi páči ten adventný kalendár, čo si vymyslel, to je fakt super nápad!"

„Ďakujem," odpísal som mu s úsmevom. Chcel som konverzáciu rovno zavrieť a pustiť sa do kreslenia, no Fairy mi v momente odpísal: „Len nechápem, kde na niečo také vôbec berieš čas!"

„Well, nejak to očividne stíham, aj keď tiež úplne neviem, ako to zvládnem," odpísal som mu.

„Ja by som to teda jednoznačne nezvládol. Takmer každý deň som niekde vonku s kamarátmi, beháme po meste a večer samozrejme na party," odpísal mi Fairy zas takmer v sekunde.

Mierne som sa uškrnul: „No, tak vidíš, aspoň máš veľa kamarátov, čo je dobré, to ja moc nemám."

Na Fairyho strane konverzácie sa objavili tri bodky na znak toho, že píše. Hľadel som na ne a čakal som, kedy príde správa, no tá naskočila takmer až po minúte.

„Tak hej, je fajn byť obľúbený, ale úprimne? V poslednej dobe ma to len unavuje. Mám pocit, že si s tými ostatnými chalanmi čím ďalej tým viac nerozumiem. Oni proste hovoria len o pití, športe, party a babách. A ja... voľakedy som bol rovnaký, ale v poslednej dobe mám pocit, že k tomu už vôbec nepatrím. Ja... chcem hovoriť o umení, chcem hovoriť o veciach z iných vesmíroch, chcem lámať stereotypy, chodiť vonku v šatách rozprávať o nádherných chlapcoch a babách a aj o iných osobách a s nimi proste nemôžem."

Smutne som sa pozrel na obrazovku počítača. Chápal som, že Fairy to asi nebude mať vo svojom reálnom živote práve najjednoduchšie. Uvažoval som, ako mu odpísať, keď mi na obrazovke naskočila ďalšia správa od neho: „Prepáč za vent, asi ťa tým len otravujem :,D."

„Nie to je v pohode," odpísal som rýchlo, „a je mi skutočne ľúto, že to máš s tými kamarátmi takto nanič a síce viem, že mi dvaja sa osobne nepoznáme, že sa poznáme len cez správy, ale môžeš si byť  istý, že nech sa deje čokoľvek so mnou sa môžeš o týchto témach rozprávať."

Na Fairyho strane chvíľu nenaskakovala žiadna správa, až som sa začal báť, že mi neodpíše, keď tam zrazu vyskočila jedna jediná veta: „Ďakujem, ani si nevieš predstaviť, ako veľa to pre mňa znamená."

Veselo som sa usmial rád, že mu môžem pomôcť a poslal som mu jedno jediné fialové srdiečko.