...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

4. Laurece

Na obrazovku mi vyskočilo upozornenie: keysdrawing vám poslal správu. A za tým emoji fialového srdiečka. Pohľad na tu správu mi v momente vykúzlil úsmev na tvári.

Ležal som na posteli v svojej malej izbe, ktorá až príliš vyzerala ako keby patrila nejakému populárnemu chalanovi zo stredoškolského muzikálu. A možno aj patrila, aspoň navonok.

V tejto chvíli som však ignoroval celú moju izbu, veškerá moja sústredenosť bola smerovaná na obrazovku môjho telefónu. Keysdrawing, alebo Troy, ako som stihol zistiť, že sa volá totiž nebol len asi môj najobľúbenejší instagramový umelec, ale zároveň asi aj jediný človek, s ktorým som sa osobne nepoznal, no pravidelne som si s ním písal. Sám neviem, ako je možné, že to vlastne začalo. Síce som bol vždy skôr extrovert, v online priestore som sa cítil ako stratené dieťa a mal som strach napísať vôbec komentár. No jeden deň som sa cítil naozaj nanič a naozaj veľmi som chcel aspoň nejak sa spojiť s tým čarovným dúhovým svetom, ktorý som v realite nemal a napísal som mu. Nečakal som, že si moju správu vôbec všimne, nieto ešte odpíše, no stalo sa. Odvtedy som sa mu pokúšal pravidelne písať vždy keď postol nejakú kresbu a nenápadne s ním začínať novú a novú konverzáciu.

Postupne sa naše konverzácie zmenili z len jednej-dvoch správ na dlhšie debaty a časom sme sa dostali až do toho stavu, že sme vedeli spolu riešiť skutočne dlhé a vážne témy. A úprimne, aj keď som netušil, kto vlastne Troy je, ako vyzerá, odkiaľ je, nevadilo mi to. Vedel som sa pred ním otvoriť omnoho viac ako pred hociktorým z mojich kamarátov, pretože uňho som mal istotu, že ma pochopí.

„Ako si sa ty mal dnes?" napísal som mu, keďže som nechcel aby naša konverzácia upadla.

„Ale, ušlo to, klasika škola a samozrejme missgendrovanie," odpísal mi po pár sekundách Troy.

Smutne som sa zamračil na obrazovku telefónu.

„To je mi skutočne ľúto Troy," odpísal som mu, „dúfam, že teraz je to už aspoň trošku lepšie."

„Hej, teraz som už doma," odpísal mi, no hneď po chvíli poslal ďalšiu správu, „ale asi by som už mal začať kresliť."

Pousmial som sa: „Asi hej, už si si vybral, čo budeš kresliť?"

„Hej už hej," odpísal mi takmer v sekunde, „a asi sa do toho idem teda pustiť. Zatiaľ sa maj."

„Maj sa," odpísal som mu, no Troy už nebol online. Vedel som, že ja by som mal ísť niečo robiť, čakala ma hromada domácich úloh a mojej izbe by sa tiež hodilo ju trochu upratať, no nechcelo sa mi. Miesto toho som sa prevalil na posteli z brucha na chrbát, vypol som instagram a zapol messenger, aby som skontroloval, či mi náhodou niekto nepísal. S prekvapením som zistil, že mi napísala Kathy, asi najaktívnejšie dievča z mojej triedy, ktorá bola zapojená do tak veľa projektov, že som mal podozrenie, že jej deň má 48 hodín.

Zopárkrát som nechápavo zažmurkal a aj keď som sa snažil sebeviac, nedokázal som prísť na to, čo by odo mňa asi mohla chcieť. Vedel som, že pokiaľ to chcem zistiť, budem musieť tu konverzáciu otvoriť.

Mierne nervózne v strachu, že mi jej správa pridá len viac úloh, som stlačil na konverzáciu.

„Ahoj Laurence, prepáč, že ťa takto ruším, ale chcela som sa ťa len opýtať, či teda platí to, že mi pomôžeš pripraviť tie Mikulášske trhy budúci týždeň."

Jej správa bola ukončená obyčajným usmievajúcim sa smajlíkom, ktorého používali snáď všetci ironicky, len ona ho používala ako normálneho emotikona.

Prekvapene som sa zahľadel na jej správu a následne som si plesol po čele. Mikulášske trhy, no jasné! Úplne mi to vypadlo!

Naša škola organizovala každý rok začiatkom decembra trhy, kde mohli študenti predávať svoje výrobky, alebo rôzne dobroty, ktoré upiekli a navarili. A ja som pred pár týždňami sľúbil Kathy, že jej s tým tento rok pomôžem.

„Jasné," odpísal som jej, aj keď sa mi do toho moc nechcelo, no nechcel som rušiť sľub, ktorý som jej dal, „čo presne mám preto urobiť?"

„Nič také náročné," odpísala mi Kathy, „len potrebujem, aby si v ten deň prišiel ráno skôr a pomohol by si mi rozložiť stánky. A pokiaľ by si bol ochotný tam v nejakom stánku sedieť a predávať budem ťa zbožňovať. Ako vo väčšine budú tí, čo donesú veci, čo sa budú predávať, ale školská rada bude mať pár svojich stánkov s punčom a koláčmi, kde je treba, aby tam niekto sedel."

Prečítal som si jej správu a zamyslel som sa. Vedel som, že ak budem celý deň sedieť v stánku, nebudem si môcť trhy a vlastne voľný deň plne užiť, no na druhú stranu, Mikulášske trhy som zažil už dvakrát a aj tak som väčšinou ku koncu dňa už nemal moc čo robiť a len som sa tam znudene pofľakoval. Takto to síce bude náročnejšie, ale aspoň budem mať istotu, že sa nebudem nudiť.

„Platí," napísal som jej, na čo mi ona takmer v momente odpísala: „Super, budem sa tešiť."