...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

23. Troy

Ale.... to vlastne.... to vlastne znamená, že na seba máme vzájomne crush... len inak... či?

Mlčky som prikývol. Úprimne? Nad tým som uvažoval odkedy som zistil, že je Fairy Laurence. A nevedel som, čo s tým. Bol som skutočne rád, že mi Lauremce uveril, že som naozaj Troy a nejak tú informáciu spracoval, aj keď stále vyzeral celkom dosť v šoku, no to bola iba prvá polovica problému. A tú druhú časť Laurence práve vyslovil.

„Vyzerá to tak," zamrmlal som, keď na mňa Laurence stále bez slova s dokorán otvorenými ústami hľadel. Následne som sa mierne pousmial: „ale pochopím, ak tvoj crush na mňa teraz prestane, keď už vieš ako vyzerám."

„O čom to hovoríš?" vykríkol Laurence neprestávajúc na mňa zízať, „vyzeráš úžasne, si snáď ešte roztomilejší ako som si myslel."

Cítil som, ako sa celý červenám. Vidieť niekoho tak dokonalého ako on vyslovovať tieto slová mi zahrialo celé telo.

„To nie je pravda," zamrmlal som a uhol som pohľadom.

„Ale je," Laurence sa na mňa usmial a prisunul sa bližšie, „to skôr... ja pochopím, že už ti teraz neprídem tak dokonalý, keď vieš, že za tým hot cool chalanom sa skrýva jeden stratený nesebavedomý femboy."

Z toho čo povedal som sa musel v momente zasmiať. Povedal to tak roztomilým spôsobom a hlavne... sa kolosálne mýlil.

„Ale nie, určite nie. Práve naopak, som rád. Vždy som sa bál, že môj crush na teba je bezmyseľný, pretože nemáme určite nič spoločné, ale teraz už viem, že to nie je pravda. Teraz už viem, že naše záujmy sú veľmi blízke."

„To áno," pošepol Laurence neprestávajúc na mňa hľadieť, jeho oči plné lásky a nehy.

„Tak, čo chceš teraz robiť?" opýtal sa ma tmavovlások opatrne.

Mierne som sa naňho usmial, tušil som na čo naráža, no bál som sa to hocijako naznačiť: „Ja neviem, čo chceš ty robiť?"

Na malý moment som sa odmlčal a potom som pošepol: „Čo by si si ty prial Laurence?"

„Čo by som si ja prial?" Laurence sa mierne zasmial a zahľadel sa zasnívaným pohľadom do neba, „Troy, mne sa práve splnil môj sen. Sedím s tebou na jednej lavičke, vidím ťa naživo, hovorím s tebou. Mne sa toho dnes splnilo viac ako som kedykoľvek čakal, ja.... ja si nemám čo priať, keďže moje najväčšie prianie bolo práve splnené."

Tmavovlások sa na moment odmlčal a potom pozrel na mňa s tvárou celou červenou: „Ale... ak by si chcel a súhlasil, rád by som ťa pozval von."

„Ako... na rande?" opýtal som sa cítiac, ako sa trasiem od nervozity.

„Ak chceš, tak áno," pošepol Laurence a očervenel snáď ešte viac.

„Rád," pošepol som, zatiaľ čo môj žalúdok zapĺňali ďalšie a ďalšie motýle.

Dohodli sme sa, že keďže ani jednému z nás sa moc nechce ísť na ďalší posledný deň do školy, tak miesto toho pôjdeme spolu do jednej blízkej kaviarničky. Aj tak ten posledný deň nezvyknú kontrolovať prezenčku a ak niekto chýba nerobí sa okolo toho haló. Ešte chvíľu sme zostali spolu vonku, rozprávajúc sa o tom, čo zajtra budeme všetko robiť, či pôjdeme potom aj niekam inam, no nie len o tom, hovorili sme aj o iných veciach ako o kreslení, o rôznych seriáloch a niekoľkokrát prišla reč aj na naše v vzájomné pocity, pričom sme sa obaja červenali ako rajčiny. A keď nám začali byť obom zima pobrali sme sa domov.

Večer v noci, keď som už ležal v posteli, nedokázal som zaspať, usmieval som sa cez tmu na strop nado mnou prehrávajúc si v hlave znova a zas všetko, čo sme si v ten deň povedali, stále neveriac tomu, že sa to naozaj stalo. A hlavne, hrozne som sa bál, že hovoriť naživo s niekým s kým som vlastne hovoril len online, bude hrozne trápne, no môj strach bol zbytočný. Hovorili sme spolu úplne prirodzene, stále sme mali o rozprávať, smiali sme sa, rozumeli sme si ako dlhoročný priatelia.

Ráno, hneď po tom ako som sa zobudil, som si našiel na obrazovke mobilu správu od Laurenca: „Dobré ránko, dúfam, že sa tešíš na dnešok rovnako ako ja :,D <3"

„Samozrejme <3" odpísal som mu šťastne sa usmievajúc na obrazovku. Nevedel som sa dočkať na to, kedy ho opäť uvidím.

Obliekol som sa a vybehol som z domu omnoho rýchlejšie ako mám zvykom smerom k zastávke autobusu. Zbadal som ho hneď čo som vystúpil. Stál tam so širokým úsmevom cez celú tvár a elegantným dlhým kabátom na sebe. Ani som ho nestihol pozdraviť, už ma držal vo svojom objatí: „Ahoj, strašne rád ťa vidím."

„Ja teba tiež," pošepol som silne mu opätujúc príjemné objatie. Ešte hodnú chvíľu sme tak stáli vzájomne sa objímajúc, keď ma Laurence pustil: „Tak čo, ideme?"

Prikývol som, na malý moment som zaváhal, no napokon som nabral odvahu a chytil som ho za ruku. Laurence sa na mňa v momente usmial, jeho oči doslova žiarili a stisol mi ruku naspäť. Ani jeden z nás v tej chvíli nič nepovedal, naše dlane zapadli do seba akoby na to boli určené.

Hľadeli sme vzájomne na seba ešte asi minútu, keď si Laurence odkašlal a mierne neisto povedal: „Tak teda poďme."

Pomalým krokom sme sa pohli ku kaviarni, pričom sa nám obom opäť rozuzlili jazyky a my sme sa začali znova rozprávať o všetkom možnom a nemožnom. Len naše dlane zostali stále spojené.