...A možno sa už poznáme (adventný kalendár 2021)

20. Laurence

Prepáč, že som ti neodpisoval, neboj, nič mi nie je ani na teba nie som nahnevaný, ani nič také, len pracujem na tej tvojej kresbe.

Prvé, čo som ucítil, keď mi tá správa prišla, bola neuveriteľná radosť a úľava. Hneď čo som uvidel, že mi odpísal, moje srdce vybuchlo nadšením, veškerá nervozita zo mňa upadla. Je v poriadku a nie je na mňa nahnevaný, odpisuje mi.

Až po chvíli, keď zo mňa upadlo prvotné nadšenie, som začal uvažovať nad obsahom jeho správy.

Neodpisoval mi, pretože pracuje na kresbe. Veď to nedáva zmysel! Jedno ako veľmi zaujatý by bol do kreslenia, nedáva logiku, aby mi kvôli tomu prestal odpisovať a ignoroval ma takmer 24 hodín! Áno mohlo sa stať, že sa až tak veľmi vnoril do kreslenia, že prestal vnímať veškeré okolie ale až takto veľmi? A hlavne až takto dlho?

Niečo tu jednoznačne nesedí, zamyslel som sa a opäť som chytil do ruky mobil. Nevedel som si pomôcť, nechcel som pochybovať nad tým, čo mi tvrdí môj kamarát, ale potreboval som sa uistiť o tom, čo sa vlastne deje.

"Naozaj si mi neodpisoval len preto, lebo si kreslil? Ja... nechcem znieť hnusne, ale dosť som sa o teba bál a úprimne sa mi nezdá, že by si bol tak dlhú dobu offline len kvôli mojej kresbe."

Dúfal som, že mi Troy odpíše a nejak mi to vysvetlí, no on bol opäť offline. Napísal tú jedinú správu a zas zmizol.

Opäť som znervóznel, no začal som byť z toho celého aj mierne iritovaný až nahnevaný. Bolo mi plne jasné, že to čo mi kamarát napísal nie je ani trošku plná pravda. Hnevalo ma to, frustrovalo ma to, nechápal som, prečo ku mne nemôže byť úprimný.

Znova som chytil do ruky mobil v pláne mu niečo napísať, no v momente som ho položil späť na stôl v mojej izbe. Nemalo to zmysel, bolo mi jasné, že mi neodpíše.

Sadol som si na posteľ, pričom som sa zhlboka nadýchol a opäť vydýchol. Nesmiem sa hneď rozčuľovať, nesmiem byť na Troya nahnevaný hlavne, keď vôbec neviem, o čo ide. Musím sa dívať na pozitívnu stránku celej tej situácie. Ozval sa mi, takže je v poriadku a pravdepodobne na mňa ani nie je nahnevaný. Možno sa reálne deje niečo úplne iné v jeho osobnom živote, čo nijak nesúvisí so mnou a preto je vkuse offline.

Ešte raz som sa zhlboka nadýchol a následne som odložil mobil. Nesmiem byť naňho až tak fixovaný, ono sa to nejak vyrieši, keď sa mi ozve, keď bude mať čas. A ja by som sa skutočne mal ísť učiť na posledný test, ktorý mi zostáva pred prázdninami.

Napriek tomu, že sa mi celkom úspešne podarilo sústrediť na učenie, keď som sa zobudil ráno v predposledný deň školy pred prázdninami, moju hlavu opäť zamestnával len a len Troy.

Ani som nevyliezol von z postele, už som chmatol po mobile, pričom som v momente otvoril našu konverzáciu. Tam však nebolo nič nové, ani moje správy zo včera sa neodoslali. Nešťastne som si povzdychol a v rýchlosti sem ešte skontroloval jeho instagram, kde sa však tiež stále nič nemenilo. Žiadna nová kresba, už dva dní bol pozadu a ľudia v komentároch to dávali jasne najavo.

Zablokoval som si mobil a vyšuchtal som sa z postele. Snažil som sa nebyť ustarostený a iritovaný, no nešlo to. Bolo jasné, že sa niečo deje a aj keď sa to s dosť veľkou pravdepodobnosťou netýkalo mňa, chcel som vedieť čo.

Oproti včerajšku, kedy som celý deň strávil len nervóznym hladením do mobilu a vypisovaním správ, dnes som sa pokúšal ten mobil, čo najviac ignorovať, Vedel som, že pokiaľ sa bude Troy chcieť ozvať, tak sa ozve sám a ja to uvidím v notifikáciách, nemá zmysel to siliť.

Práve som vychádzal z triedy po hodine, na ktorej som mal písomku, na ktorú som sa na moje vlastné prekvapenie vedel celkom dosť dobre sústrediť a odpovedať na takmer všetky otázky, keď sa stalo niečo, čo dalo tomu nudnému dňu plnému čakania úplne iný nádych.

Vybral som sa k skrinke v pláne zobrať si učebnicu na ďalšiu hodinu, keď som si na dne skrinky všimol malý zložený papierik. Pomyslel som si, že to je len účtenka, ktorá mi vypadla z tašky, no keď som papierik otvoril zostal som stáť ako obarený.

„Čo to do kelu..." zamrmlal som neprestávajúc hľadieť na odkaz napísaný úhľadným písmom.

„Ahoj, mohol by si sa, prosím, stretnúť so mnou po škole v strede parku pri lavičkách? Je to dôležité.

Ps: aby si sa nebál, že ti niečo hrozí, aj ja som súčasť alphabet mafie...."

(Prepáčte, že opäť trochu meškám s kapitolou, včera som cestovala domov k rodičom na prázdniny zo môjho študentského bytu, takže som strávila veľkú časť dňa balením a cestovaním...)