nemám kam ísť
len sa tu motám.
sadnem na druhý vlak.
fuck.
našťastie dnes nemám cieľ
možno len vrátiť sa späť.
celá.
a možno aj nie.
je to oslobocujúce.
zrazu sa cítim byť taká
ja neviem.
neviem názov pre tento pocit,
ale je to príjemné.
chcem ísť čo najďalej.
na miesta kde ma nikto nepozná
možno príde niekto komu dovolím
nech ma spozná.
dnes mi ani nevadí príšerne dlhá cesta.
vlakom.
práve naopak.
nikdy som sa necítila takto spontáne.
vlak do neznáma.
znie mi to ako metafora na môj život.
už len čakám čo povie revízor na lístok do ba.
YOU ARE READING
z knihy, ktorú nikdy nedopíšem
PoetryVeNoVaNie pre všetkých, ktorí vedia vnímať. ponorte sa do mojich úprimných spovedí vám, im a hlavne sebe. písaných v kúpeľni, v obývačke, na zemi v kuchyni, v tichých častiach bratislavy a v hlučných častiach dedinky z ktorej pochádzam. jednoducho n...
