pokušenie

12.

Zobudila som sa a pomaly otvorila oči, pozrela som sa do steny. Keď sa mi konečne zaostril zrak, uvedomila som si že určite nie som u Alexisa. Pretočila som svoje telo na bok. Uvidela som mužskú, vyrysovanú postavu. Bol to Sebastian. Bola som v šoku. Naozaj on?

,,Konečne si hore" povedal a ja som s a na neho nechápavo pozrela.

,,Čo sa stalo?" opýtala som sa.

,,No vieš, keď som zistil že máš ako doprovod Alexisa, tak som nebol nadšený. Nie je to moc dobrý človek."

,,Viem, ale čo to má s tím čo sa stalo včera večer?" sadla som si.

,,Videl som to čo sa stalo na chodbe" pozrela som sa do steny a tlačili sa mi slzy von.

,,No a?" nedokázala som sa na neho pozrieť.

,,Počuj, viem že ťa bil a robil rôzne zle veci ale prisahám že sa ťa už nikdy nedotkne."

,,Všade má svojich ľudí a ked on niečo chce tak to vždy dostane." moje slzy som už neudržala a stiekli mi po tvári.

,,Aj my máme všade ľudí a máme takú istú silu ako Cunninghemovi. Sľubujem že ťa nenájde." pozrela som sa na neho. 

,,Ďakujem ale teraz by som sa už išla umyť." 

,,Jasné, tam je kúpeľňa." ukázal mi na dvere a ja som sa postavila a išla tam.

V kúpeľni som rozmýšľala čo sa stalo a prečo je na mňa taký dobrý. Veď je to tiež mafián, nie sú všetci taký istý? Nie je každý monštrum? Čo ak bude najprv teraz na mňa dobrý a neskôr bude taký istý ako Alexis? 

Tieto otázky mi stále vŕtali v hlave. Osprchovaná som sa postavila pred zrkadlo a pozorovala svoje modriny a jazvy od Alexisa. Bolo ich veľa. Keď som sa na ne dívala, rozplakala som sa a spomenula si na život ktorý som mala ešte pred Alexisom, ešte pred tým než sme sa presťahovali do toho nového mesta. Nebol najlepší a ani nijak výnimočný ale aspoň som nebola zapletená do nejakej mafie. Prečo nemôžem všetko vrátiť späť? Ja už toto nezvládam, nenávidím svoje telo, nenávidím samú seba! Chcem zomrieť! Plakala som až ma bolelo brucho a aj hlava. Mala som chuť vracať. Sedela som na zemi a rozmýšľala som nad tým či sa mám zabiť alebo dať šancu Sebastianovi. Nie! Je taký istý ako Alexis, všetci sú taký istý! Po hodinovom rozmýšľaní a plakaní som sa vrátila naspäť do izby. Pri okne stál Sebastián a hľadel von oknom. Otočil sa. Nechápem. On tu na mňa čakal?

,,Oblečenie máš na posteli" pozrela som sa na posteľ. Boli tam modrá džínsy, biele tričko a spodné prádlo. Podišla som ku posteli.

,,Počkaj." povedal a ja som stuhla. A je to tu. Podišiel ku mne. Triasla som sa. Uterák som žmolila v rukách. Rukou mi dal vlasy za ucho a odhalil na krku čerstvú modrinu odvčera. A tak tiež cucfleky. Rukou mi prešiel na môj krk a nežne pohladkal modriny.

,,Už sa ťa nedotkne, sľubujem" odsekol a utrel mi slzy ktoré mi stekali po tvári.

,,Prezleč sa a potom chod dolu, určite si hladná tak sa napapáš." odišiel s izby a ja som  si vydýchla. Naozaj je iný, chce mi pomôcť. Asi. 

Prezliekla som sa a vyšla s izby a po schodoch dolu. V dome som sa nevyznala, tak som išla za zvukmi ktoré ma doviedli do veľkej miestnosti kde bol dlhší stôl a po stenách rôzne vzory.  Jedáleň mala lahký nádych zlatej. Pri stole sedel Sebastian a aj nejaký chlap, pravdepodobne jeho otec.

,,Pod si sem sadnúť" ukázal mi oproti Sebastianovi. Prišla som ku stoličke a keď som si chcela sadnúť prerušil ma v tom jeden ochrankár ktorý mi tu stoličku odsunul a ja som si sadla. Prekvapená som mu poďakovala. Otvorili sa ďalšie dvere cez ktoré prišli slúžky.

,,Takže ty si Viki že?" pokrútila som hlavou na súhlas.

,,Ja som Owen Santiago a toto je môj syn Sebastian ktorého už určite poznáš." Sebastian sa na mňa usmial a ja na neho tiež.

,,Chcela som sa vám poďakovať za záchranu" 

,,Rado sa stalo" obidvaja sa na mňa usmiali a pustili sa do jedla.

Po jedle som vstala išla do izby ale na schodoch ma zastavil Sebastian.