————————
Druhý deň testovania, na ktorý sa pozerám z garáže Redbull Racing. som v priamom prenose, vidím a počujem všetko lepšie ako v televízií. Moje ušné bubienky trpia ale naplno si užívam každú sekundu, v ktorej môžem brata sledovať ako pláva po vozovke bez problémov a dominuje zakaždým ako vyjde na trať. Hrdosť mnou prechádza zakaždým, keď niekto povie jeho meno, vysloví slová chváli na jeho osobu, pretože viem, že si to zaslúži a na všetkom tvrdo pracoval.
"Ahoj krpaňa." okolo mojich pliec sa ovinú dve veľké ruky, ktoré si môj chrbát pritisnú na mužskú hruď. Bradley Scanes, tréner môjho brata, večný jeho tieň ma dnes vidí prvýkrát. Našli sme si k sebe cestu v podstate hneď ako ten predchádzajúci odišiel. Max ho chvíľu okukával ale po čase sa z nich stala nerozdielna dvojica.
"Ahoj, že si sa aj rozhodol pozdraviť ma." na oko nahnevane poviem. Postaví sa vedľa mňa, s tým že jednu ruku necháva okolo mojich ramien.
"Lebo slečinka nemohla prísť a poklepať ma po ramene, však?" nadvihne obočie podpichujúc ma. Dobre viem, že určitú hranicu v boxoch neprestupujem pokým nie je Max tu.
"To by sa nemohla hrať na paničku z Monte Carla." mrmlúci hlas popri nás zaujal našu pozornosť. Pozriem sa smerom odkiaľ som ho počula a to som si mohla myslieť. Nik iný ako nový tímový kolega môjho brata tam nestál. Ten človek je horší ako tŕň v oku.
"Lebo ty ma poznáš." pretočím nad ním očami čo ho vytočí. zatne zuby, oči prižmúri čo ho podľa mňa robí zábavnejším ako zastrašujúcejším.
"Jüri nemontoval by som sa do niečoho čomu nerozumieš." priateľsky ho upozorní Bradley.
"Zjavne tu všetci všetkému rozumejú, len ja som mimo." rozhodí rukami do vzduchu.
"Asi to bude tým, že máš zatvorené oči škrupinkami, ktoré si odmietaš dať dole aby si videl to čo sa okolo teba deje. Počkať, nie ty to neurobíš, lebo predsa ty potrebuješ plnú pozornosť a názor a súkromie ostatných ťa nezaujíma." pokrčím v nezáujme ramenami.
"Čo si to- ?" nedopovie svoju nezmyselnú otázku, pretože do boxov práve prišiel Max. Motor vypne, vysadne z monopostu a prejde k obrazovkám, kde si dá dole prilbu s kuklou. Očkom ma skontroluje a keď vidí, že som v poriadku sa usmeje a venuje sa Christianovi, ktorý k nemu pristúpi.
"Mám sa pýtať čo to máte medzi sebou s Jürim?" do ucha mi šepne Bradley, ktorý je zvedavý ako stará babka na trhu.
"Vôbec nič. Len on nechápe určité slová, vyslovené z mojich úst. Mozgovú kapacitu má už asi zaplnenú."
Pokým Max mal mediálne záležitosti, rozhodla som sa zobrať si taxík do mesta aby som si nakúpila nejaké to pekné oblečenie. Už keď som v Barcelone treba využiť každú voľnú chvíľu aj na seba a svoje potreby. Byť s bratom je úžasné, no niekedy sa pri ňom dusím, vtedy odídem a voľne sa nadýchnem.
Vstúpim do taxíku, pripravená povedať adresu kam ma treba zaviesť. V hlave som si to povedala hádam miliónkrát. Nie som typ človeka ako Max. Ja si všetko v hlave predtým pripravím, poviem a až potom som ochotná vysloviť to nahlas.
"Ja - " môj hlas je prerušení otvorením dverí, následne ich zabuchnutím a prehovorením iného hlasu. Zazriem na Jüriho, ktorý sa sem votrel akoby ten taxík na neho čakal a vybafol adresu skôr ako ja.
"Paseo de Gracia, vďaka." ležérne sa oprie do sedačky s telefónom v ruke.
"Vypadni! Toto je môj taxík!" drgnem do neho aby som si získala jeho pozornosť. Vôbec si ma nevšimol. Zľakne sa ma, poskočí na sedačke čím si udrie hlavu o vrch auta. Zaskuvíňa od bolesti ale ľúto mi ho nie je, môže si za to sám.
