———————————
Spoločné mesiace nám ubiehali až prirýchlo. Trávili sme spolu dostatok času ale taktiež sme si dávali priestor jeden druhému na naše potreby. Naša spoločná jazda začala hneď V Belgickom Spa, kde som už s nimi trávila celý víkend, potom čo som v práci dala výpoveď a školu som na rok prerušila, i keď som mala ročník uzatvorený a mohla som študovať v ďalšom. Cítila som, že potrebujem voľno a tráviť čas mimo domu, cestovať a užívať si čas so svojím priateľom. Prvé mesiace, presnejšie dva som na nič nemyslela. Na žiadne povinnosti, dovolila som si užívať si život a sem tam nechať zaplatiť za mňa Maxom. Po prvýkrát som sa nechala obskakovať a nič som nenamietala, i keď sa mi to priečilo, vedela som, že jemu to robí radosť.
Tretí mesiac, presnejšie v novembri som si povedala dosť. Musela som začať niečo robiť. Nabažila som sa voľnosti až až, a už som cítila, že sa treba pohnúť vpred a začať budovať svoj život. Pochopil to i Jüri aj max, ktorí ma podporovali v každom mojom rozhodnutí. Nechávali ma nech sa popálim sama, kým nenájdem to správne. Urobili len dobre, na chybách sa ponaučím. Nemohli mi stáť stále za zadkom a viesť ma cestami.
Mesiac plný hľadania sa, šliapaní vlastnej cesty až som sa dopracovala k tomu, čo ma napĺňalo. Maľovanie bolo niečo v čom som sa našla. Prostredníctvom neho som vyjadrila svoje hlboko pochovávané pocity, pričom na plátne to vyzeralo presne tak ako som sa ja cítila. Vyjadrila som prostredníctvom farieb a rôznych čiar a techník to čo som chcela a ľudom sa to páčilo. Prvé výtvory som dávala na instagram, kde ma začalo sledovať viac a viac ľudí. Už v minulosti som kreslila, mala som pár výstav z umeleckej školy ale to bolo nič oproti tomuto. Ponuky cien, ktoré mi do správ chodili niekedy presahovali štvorcifernú sumu, z čoho som bola v šoku riadne dlho. Niektoré ceny som nedokázala predýchať a musela som si na deň zobrať voľno a spracovať to čo sa dialo.
Úspech neprišiel hneď. Prvé obrazy boli fádne a nik ich nechcel, pretože som sama vedela, že som do nich nedala svoju dušu a nič nezobrazovali. Ten tretí, ktorý som namaľovala bol prelomový. Nakreslila som ho v návale hnevu a smútku. V ten deň som bola sklamaná zo seba samej, že keď som našla to čo ma baví sa tým nedokážem uživiť. Potom to prišlo. Vďaka maľbe, ktorej podklad bol čierny a na ňom vo všelijakých vzoroch popreplietané neónové farby, ktoré zobrazovali na čiernom podklade túžbu a vytrvalosť. Aj keď som bola smutná, stále som v sebe verila a to tými jasnými farbami som naznačovala.
Jüri ma v tom podporoval. Na naše prvé spoločné Vianoce mi dal dokonalý darček, ktorým ma rozplakal pred všetkými. Prenajal mi na rok jeden priestor s plným vybavením, čo mi kúpil, na maľovanie. Priestor je veľký, s vlastnou kuchynkou a toaletou, pričom je presvetlený začo vďačíme veľa oknám. Nachádza sa na samom vrchu jednej staršej budovy, vďaka čomu mám v ateliéri aj vlastný balkón, z ktorého vidím na mesto. Chápal ma, vedel čo potrebujem a týmto sa do môjho srdca ešte väčšmi zarezával.
Ak som si myslela, že nedokážem ľúbiť, on ma vyviedol z omylu. Každým dňom, každým jeho činom som sa do neho zamilovávala viac a viac, i keď neviem či to ešte viac ide. Malé gestá, drobné činy, ktoré robil vo mne vzbudzovali nové a nové pocity, ktoré som zažívala vďaka nemu prvýkrát. Roztrasú sa mi kolená pri jeho dokonalom úsmeve, jeho dotyk mi spustí roj motýľov v mojom tele a ohňostroj v mojich bunkách.
Dokázali sme spolu presedieť hodiny v tichosti a cez to všetko som cítila jeho prítomnosť. Aj bez slov mi dokázal porozumieť. Povie čo je treba v správnu chvíľu, i keď niekedy hlúpe ale rozosmeje ma tým. Prichádzajú aj ťažšie chvíle, kedy máme buď ja alebo on svoju chvíľku a vtedy sme tu jeden pre druhého. Všetko ostatné ide bokom a robíme spoločníka tomu druhému. Už nič viac nemusíme zvládať osamote, vždy sme tu jeden pre druhého aby sme si vzájomne pomohli.
