————————
Monako som považovala za svoj druhý domov. K Maxovi som chodila častejšie ako k mame či otcovi, u ktorých keď som vždy bývala ma len dokázali vytočiť behom pár sekúnd čo som bola doma. Tu v Monaku som pociťovala väčšiu voľnosť ako doma. Brat ma síce stráži ako oko v hlave ale dáva mi priestor, ktorý potrebujem. Chodím sama do mesta, bez jeho sprievodu. Kde chcem ísť tam idem a nie je mi vždy za zadkom. Na jedinom čom trvá je každý večer spoločná večera, ktorú mi vždy rada splním, keď sme u neho v Monaku.
Už je to deväť dní čo som tu v Monaku. Máme 17 apríla, nedeľu a tu to aj tak žije ako keby bol normálny pracovný deň. Turisti chodia po meste, horlivo sa rozprávajú. Ja som si spríjemnila večer, večerným behaním. Potrebovala som vyčistiť myseľ, od určitého človeka, na ktorého myslím až to zdravé nie je. Písal mi, veľakrát ale ja som neodpovedala. Viem, že je v náručí svojej priateľky a mne neprináleží mu odpovedať na flirtujúce správy. Zaprisahala som sa samej sebe, že mu už neodpíšem, tento náš začínajúci románik nemôže pokračovať. Musím ho stopnúť v začiatok, ešte kedy nemôžeme ublížiť iným osobám.
Zastavím sa na pobreží, pozorujem pomaly sfarbujúcu sa oblohu do pomaly modrej, tmavomodrej až do čiernej, s ňou vychádzajúce malé ligotajúce sa hviezdy na oblohe. Premýšľam o svojom živote, o tom ako rýchlo som spadla do slasti jedného chlapa. Pokladám si jednu jedinú otázku. Ako si ma dokázal tak rýchlo podmaniť do svojej pavučiny? Prečo som to dovolila? Je moje srdce až také hlúpe, že skočí na návnadu prvého chlapovi, ktorý mi dovolí zdôveriť sa mu a je tu pre mňa? Alebo som len ja hlúpa, že nevidím, ako to medzi nami iskrí?
Usadím sa na ešte stále rozohriatu zem a v mysli sa mi vynoria spomienky na ten pocit, aký som mala keď som s ním bola. To šťastie, akým som prekypovala. Ako ma dokázal rozosmiať len on hlúpymi poznámkami. Vždy ich vedel nadhodiť tak aby ich vyslovil v správny moment. Bol tu pre mňa keď som mala svoje stavy. Videl ma v tom najhoršom. Chcieť spáchať vraždu by nemal nikto vidieť okrem dotyčného, ktorý to má v pláne urobiť. On ale zareagoval prekvapivo pohotovo, nepozerajúc sa na to či si pritom sám neublíži. Pamätám si ako ma jeho silné ruky držali pri sebe, dával mi oporu.
Monacký výhľad mi neposkytol odpovede na moje otázky. Nevypovedal mi nevyslovené otázky. Musela som ich všetky prehltnúť a uspokojiť sa s vedomým, že na ne nedostanem odpoveď.
Dobehla som naspäť do Maxovho apartmánu, kde ma už čakal môj brat s pripravenou, alias kúpenou večerou. Dala som si rýchlu sprchu, ktorá netrvala pridlho, ale zato bola riadne studená. Takú som potrebovala aby som vyhnala všetky myšlienky na Jüriho. S mokrými vlasmi si sadnem k Maxovi za stôl, ktorý rozprestrel na balkóne.
"Čo sa to s tebou deje Vic?" spýta sa ma ustráchane brat pomedzi jedenie.
"Nič." zakrútim hlavou do nesúhlasu s úsmevom. Nič sa predsa nedialo, nepociťovala som na sebe zmeny.
"Vidím to." povzdychne si. "Stále spíš, si unavená. Chodíš len večer behávať posledné tri dni, inak ani do obchodu nezájdeš. Si taká nijaká, bez nálady. Povedz mi čo ťa trápi." šepnem mojím smeroch so strachom. Na očiach mu je vidieť, že sa o mňa bojí a chce vedieť čo sa so mnou deje. Keby som mu vedela dať odpoveď veľmi rada by som mu ju dala ale sama neviem čo sa deje.
"To bude tým cestovaním." pousmejem sa. "Nedokážem sa dospať." upokojím ho. "Neboj zajtra si zoberiem tvoju kreditku a pochodím tu najdrahšie obchody čo tu sú." podpichnem ho s drzým úškrnom. Vždy mi núkal jeho kreditku a ja som ju odmietala. Nepotrebujem jeho peniaze, sú jeho a nie moje. Preto si od neho peniaze nikdy neberiem. On ma zato rozmaznáva drahými darčekmi.
