——————————
Ráno po noci, ktorú som strávila s Jürim v náruživom objatí som sa zobudila do prázdnej postele. Nie privítanie na ráno, ktoré by som si predstavovala, ale čo som mohla očakávať? Prázdna izba, kúpeľňa i chodba naznačovali, že Jüri sa tu nikde v mojej blízkosti nenachádza. Neviem či mi to prišlo ľúto alebo som bola za jeho zmiznutie rada. Sama sebe som pokladala otázku, ako by naše ráno dopadlo, keby sa zobudíme vedľa seba. Čo by sme si povedali? Ako by sme sa tvárili? Predsa len bolo lepšie keď odišiel a nechal ma tu samú napospas osudu.
Z paplóna sa vyhrabem po pár chvíľach premýšľania. Zo zeme pozbieram svoje veci, ktoré na seba rovno aj obliekam. Pred zrkadlom si prečešem vlasy prstami, nakoniec po tej katastrofe ich dám do strapatého drdola. Pozriem na svoj odraz v zrkadle. Vlasy strapaté, na krku až po dekolt pár znamienok po jeho perách. Na tvári mám ale spokojný výraz. Mala by som sa cítiť previnilo, zle, malo by mi byť zo seba samej zle. Žiaden z týchto pocitov sa nedostavuje. Možno som mrcha, ale nie je mi ľúto čo sa včera stalo. Nedovolím si myslieť na Raffaellu ani na Maxa. Ich mám hlboko v mysli za dvojmetrovým hrubým múrom.
Kabelku hodenú pri posteli zodvihnem pripravená odísť bez pozorovania. Hodiny na nočnom stolíku ukazujú krátko po pól siedmej ráno. Ideálny čas vypariť sa bez povšimnutia ostatných hostí. Na malej chodbičke sa ale zastavím. Vchodové dvere predo mnou sa otvoria a v nich sa objaví Jüri, s tanierom v jednej ruke, pozerajúc na mňa prekvapene.
"Chcela si zmiznúť bez rozlúčky?" nadvihne obočie s drzým úškrnom na perách. Dvere za sebou zatvorí, tanier dá za chrbát aby som ho nevidela približujúc sa pomaly ku mne. Automaticky od neho odstupujem. Byť v jeho blízkosti by znamenalo, že sa neovládneme ani jeden. Ako včera v noci, niežeby som sa spätne sťažovala.
"Ty si zmizol, prvý myslela som si - "
Skočí mi do reči s úsmevom. "Radšej nemysli." mrkne na mňa. "Niečo pre teba mám."
"Čo pre mňa máš a prečo?" spýtam sa ho pochybovačne. Zastavím sa vedľa veľkej posteli. Neupratané paplóny sú rozhádzané zo strany na stranu. Sú dôkazom toho čo sa tu udialo včerajšiu noc.
"Vtáčiky mi zašepkali, že - " tentoraz som ja tá, ktorú mu rýchlo skočí do reči.
"Nie." rýchlo poviem. "Nechcem, nie, odmietam." rýchlo zo mňa vychádzajú slová.
"Zrazu ako vie." zamrmle si pod nos.
"Teraz odídem, budeme sa tváriť, že sme sa dnes nevideli a prehovorili sme na seba." vykročím za úmyslom obísť ho. Podarilo by sa mi to, nebyť jeho ruky, ktorá ma zastaví. Pozriem sa do jeho tváre, vidím to čo som nemala. Prosbu. Z vnútra si zahryznem do líca, nahromaďujúc všetok vzduch do pľúc. Ako mu môžem povedať nie?
"Nebudem sa tváriť, že to čo sa stalo včera sa nestalo. Nie som ten typ, ktorý sa ráno vyparí a nechá dievča samú. Dnes mi to nevyšlo, myslel som si, že budeš ešte spať, prepočítal som sa." pousmeje sa na mňa.
"Donieslo sa mi do uší, že tento deň nemáš rada, ani ho neoslavuješ. Preto som nerobil nič čo by ťa nahnevalo, alebo sa ti nepáčilo. Chcel som urobiť len malé gestom, ktorým by som ti ukázal, že som nezabudol a nie som chrapúň, ktorý ťa len využije na svoje potešenie." druhú ruku, ktorú mal doteraz za chrbtom dá pred seba a mne padne pohľad na tanier. Moje oči sa prekvapením rozšíria, srdce mi vynechá dva údery až radosťou začne znovu byť. Nečakala by som, že ma taká maličkosť poteší, nieto na tento deň, ktorý bytostne neznášam.
Na veľkom plytkom tanieri boli dva malé lievance, na ktorých bola jahodová zmrzlina, šľahačka, čokoládová toping a lesné ovocie. Pod dvomi lievancami bol jednoduchý nápis Happy Birthday. Dnes som mala narodeniny, odkiaľ to práve on vedel neviem ale v skutku ma to potešilo, i keď narodeniny neoslavujem. Lepšie povedané, snažím sa ich neoslavovať, pri Maxovi a mojej rodine mi to ale nikdy nevychádza. Usporiadajú veľkú grilovačku, s veľa ľuďmi a to presne neznášam. Nerada na seba strhávam pozornosť, tento deň je pre mňa nevýznamný, nemal by sa oslavovať vo veľkom.
