——————————
Nasledujúce dni boli pre mňa ťažké. Jüri bol síce pri mne stále, dozeral na mňa a snažila sa mi robiť program aby som nemyslela na to čo sa stalo, ale mne sa to nedalo. Zakaždým som sa mysľou vrátila do dňa kedy sa to celé stalo. Ako sa na mňa tá žena pozerala, povrchne, výsmešne. Ešte stále cítim na svojich nohách ako mi tečie krv a ja som prišla o to najcennejšie čo som v živote mala. Videla som na jej očiach, že sa teší z môjho nešťastia.
Od toho dňa som sociálne siete neotvorila. Jüri ma oboznámil, že niečo pridal ale nechcela som to vidieť. Za žiadnych okolností som nechcela čítať hnusné komentáre a správy od ľudí, ktorí veria Raffaelle. Bolí ma to stále, cez noc nespím, hľadím do blba a vnútorne smútim. Snažím sa tváriť sa nad vecou, len kvôli Jürimu a Maxovi. Za žiadnych okolností nechcem aby trpeli oni dvaja. Nezaslúžia si to. I keď vidím na ich tvárach a v ich očiach, že ich to bolí presne tak isto ako mňa.
Situácia, do ktorej sme sa dostali bola a stále je bolestivá a veľmi komplikovaná. Stále nedokážem vstrebať to čo sa stalo, neviem sa s tým zmieriť. Chcem, veľmi chcem ale nejde to. V hlave mám len obraz toho ako sme sa z pár mesiacov mohli držať malé v náručí a obaja by sme boli rodičmi. Tento obraz mám stále pred očami, nechce mi zmiznúť. Je to ťažké, hlavne keď viem, že sa trápia aj moji blízky a nie len ja. O to viac ma všetko štve. Nezaslúžia si trpieť, nemali by.
"Pôjdeme dnes na loďku? trocha sa odreagovať?" spýta sa ma Jüri ležiaci vedľa mňa. Obrátim tvár k nemu, je skoré ráno no ja som už hore cez dve hodiny.
"Ak ťa to urobí šťastným." prikývnem s hraným úsmevom. Jemne sa na mňa zamračí, posadí sa na posteli a pozrie sa mi do očí.
"Nie čo mňa urobí šťastným Vic. Chcem aby si išla pretože chceš aj ty ísť. Nepozeraj sa na šťastie ostatných, povedz si čo chceš robiť a to urobíme. Sme partneri, tí si pomáhajú ,načúvajú jeden druhému a snažia sa vyhľadať kompromis, ak v niečom rozchádzajú. Neuzatváraj sa predo mnou zlatko."
Ospravedlňujúco sa na neho zahľadím a povzdychnem si. To som robila, uzatvárala som sa pred ním do svojej ulity. Málo som s ním komunikovala aj keď by som chcela viac, nešlo to. Slová sa mi zastavovali v krku, nedokázala som o ničom rozprávať. Akoby som stratila schopnosť vydávať zvuky.
"Pôjdem rada na loďku. Naozaj." ubezpečím ho, keď na mňa vrhne podozrievavý pohľad.
"Ospravedlňujem sa za posledné dni. Som... ja..." nenachádzam správne slová ako opísať stavy, v ktorých sa ocitám.
"Neospravedlňuj sa." šepne chytiac moje ruky do tých svojich a jemne ich stískajúc. "Chápem ťa, nie je to ani pre jedného z nás ľahké. Len ma nesmieš od seba odstrkovať. Chcem ti byť po ruke, pomôcť ti."
"Ja viem." prikývnem. "Už tak nebudem robiť, sľubujem." vyslovujúc tieto slová si sama sebe zaprisahám, že tak budem robiť. Dva dni som ho ignorovala, odstrkovala ho od seba ale už viac nie. Nemôžem svojím správaním trápiť ostatných. Viem, že by som sa mala s tým pomaly zmieriť a vrátiť sa do reality. Mala by som to hodiť za hlavu ale nejde to tak ľahko ako sa to povie.
Poobede som si obliekla dlhé čierne šaty, ktoré sa na boku zapínali na gombík a vďaka ktorému som si dokázala urobiť rozparok ako dlhý som chcela. Vlasy si nechám rozpustené a voľno pohodené na ramenách.
Za pomoci Jüriho som nastúpila do loďky a nechala sa viesť do neznáma. Obzerala som sa okolo seba, pozorovala ako sme míňali strom za stromom, dom za domom. Realita išla mimo nás. Pomaly sme sa dostali až mimo civilizáciu. Boli sme len my dvaja a loďka, ktorá nás oboch držala na hladine.
