Jüri sa ochranársky postaví predo mňa, dávajúc jednu ruku dozadu chytajúc moju aby ma mal stále na dosah. Zatienil mi pohľad na tú osobu, ktorá si sem prišla akoby jej to tu patrilo, s veľkým úsmevom na perách. Už len z toho, že ju vidím mi prichádza zle. Vedľa Jüriho sa postaví Laura, ktorá na mňa kútikom oka pozrie uisťujúc sa, že som v poriadku. Toto malé gesto ma zahreje pri srdci a usvedčí v tom, že môj priateľ urobil chybu keď ju zo svojho života odstavil. Z časti som mohla za to aj ja ale jednoznačne sa to od dnešného dňa zmení. Nebude sa vyhýbať priateľom. I keď ju nepoznám, pozdáva sa, že je dobrá žena a také by mal mať v živote. Priatelia tu boli predo mnou, ako aj ona. V jeho živote bola dávno kým som došla ja, nemal by kvôli mne odsúvať svojich kamarátov na vedľajšiu koľaj.
"Raffaella odíď!" rozkazovačným tónom hlasu prehovorí Laura, ktorá ju prepaľuje pohľadom.
"Nepleť sa do toho." štekne na ňu Raffaella bez pozdravu.
"Zbaľ si svoje saky paky a vypadni, nikto ťa tu nechce." rozzúrený hlas Jüriho mi reže uši. Počuť ho takéhoto nahnevaného nie je nič príjemné, aj keď viem, že sa nás snaží ochrániť a hlave mňa. Z jej prítomnosti nie som vôbec nadšená. Nerobí mi dobre.
"Čo ju za sebou skrývaš? Čo je nejaká porcelánová bábika, ktorá sa pri mojich slovách zloží?" spýta sa posmešne, ignorujúc Jüriho slová. "Och počkať, zabudla som." buchne sa dlaňou hravo do čela. "Však ona už sa z mojich slov zložila. Môžeme to zopakovať. Čo ty na to Victoria?" nahne sa na stranu aby mi videla do tváre. Z jej slov mi prichádza zle. Aká zlá a skazená musí byť, keď niečo také povie? Má táto žena vôbec nejaké srdce alebo má namiesto neho balvan?
Naozaj som pred ňou vyzerala ako vystrašené šteňa, ktoré sa schováva za svojich rodičov. Kúsok strachu som v sebe niesla. Nie je kompletná, nemá v hlave všetky štyri pokope a pri nej človek nikdy nevieš čo urobí a čo nie. Báť sa pri takom dievčati je na mieste. To ma ale Max neučil. Vždy mi hovorieval aby som sa strachu postavila zoči voči a vyriešila všetko sama. Nemôžem sa predsa donekonečna skrývať a hrať sa na ublíženú. Ublížila mi, pod veľkým vplyvom stresu z jej slov sa stalo čo sa stalo. To ma ale neoprávňuje skrývať sa. Mala by som sa jej postaviť, vyrozprávať si s ňou všetko pre dobro všetkých strán a ukončiť túto šaškárnu. Nebaví ma doťahovať sa ako mačka a myš. Síce mi jej prítomnosť nerobí dobre, je načase to ukončiť.
Pustím opatrne jeho ruku, znovu ju ku mne načahuje, snaží sa tú moju chytiť ale postavím sa vedľa neho. Hlavu vystriem nahor a zapozerám sa jej priamo do očí, z ktorých vysiela mojím smerom plamene, ktoré ma mali zastrašiť. Nenávisť by sa dala čítať ako jedna rozprávka z jej duše, je otvorená ako taká malá menej stránková kniha. Veľa v sebe napísaného nemá, ale zvýraznenú má nenávisť voči mojej osobe. Nezrovnala sa s tým, že ju Jüri opustil kvôli mne. Je z toho nešťastná a nedokáže sa prekúsnuť cez fakt, že ho niekto iný urobil šťastnejším než bol pri nej. Musí to bolieť, ale žiaľ to môj problém už nie je.
Nahrabem v sebe krytú starú Victoru, ktorá sa doteraz bála a skrývala sa. Už viac nechcem byť tou čo bude stáť za svojím priateľom a bratom, ktorí ju budú ochraňovať. Skončila som s tým. Musím v sebe nájsť to stará ja, ktoré si otvorí ústa aj na miestach na ktoré nemusí.
"Udivuje ma jedna vec na tebe drahá Raffaella. Vždy sa dotrepeš na miesta, kde ťa nikto nechce ani vidieť ale tebe to s tým tvojím malým hráškom v mozgu nedopína, že si všade nežiadúca, pretože každému lezieš na nervy. Si horšia ako komár, to je už čo povedať, keď tie pijú krv. Pokiaľ si si nevšimla nezlomíš nás, je až na plač ako sa snažíš k Jürimu dostať a on ťa opakovane odmieta. Musí to bolieť však?" spýtam sa jej pričom jemne nakloním hlavu na bok.
