16 and pregnant(FF-Zayn Malik)

e l e v e n

Candice

Odkedy mi Zayn poslal poslednú SMSku, že odchádzajú, neozval sa, nenapísal. Nedvíha a ani neodpisuje. Akoby sa odtrhol od sveta. Každý deň pritom vidím nové fotky s fanúšičkami alebo ako odchádza z klubu. Už sú to dva týždne. Dva týždne úplne bez neho. Bez jeho objatia, úsmevu, hlasu... Vedela som, že to raz musí prísť, že raz príde ten deň, keď aj jeho omrzím. Nevedela som však, že to bude tak skoro.

Zayn

Nie, nakašlem na ňu. Lenže nemám ani toľko času, aby som napísal jednu posratú SMSku. Myslím, že už ju to ani nebaví, čakať, kým sa ozvem. Ale za pár dní ju uvidím. Prídem, možno len preto, aby som ju mohol objať. Aby som mohol cítiť, ako to malé bude kopať, aby som mohol cítiť, ako dýcha. Prídem nielen za ňou. Prídem za nimi.

Candice

Niekto zvoní a ja si nie som istá, či mám ísť otvoriť, alebo nie. Opäť som doma sama. Pomaly sa došuchcem k dverám, ktoré následne otvorím. Behom sekundy mi vyschne v krku, sliny mi zabehnú, oči sa mi celkom prevrátia od strachu a som si istá, že som celá ozelenela. Zatočí sa mi hlava, preto silnejšie zovriem rám dverí. Chystám sa rýchlo zabuchnúť dvere, ale on tam strčí nohu. Svojou rukou otvorí dvere tak, aby na mňa videl.

"Candice," potichu povie pritom, ako má oči upreté na moje bruško. Len to nie. Načo tu je?

"Michael," potichu zaškrípem cez zuby jeho otrasné meno. To meno, ktoré som kedysi používala každú chvíľu a ktoré dnes tak veľmi neznášam. Len to samotné meno znamená toľko spomienok.

"Môžem ísť ďalej?" Moje oči kmitajú medzi jeho tvárou a zemou, keď rozmýšľam nad tým, čo tu chce. A čo mi chce spraviť.

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad," odpoviem po dlhšej prestávke ticha, cez ktorú počujem len môj buchot srdca. Opäť sa snažím zatvoriť dvere, no jeho ruka ma zastaví.

"Dobre vieš, že ani tieto dvere ma nezastavia," povie a myslím, že sa snaží usmiať, ale mne sa chce z jeho úsmevu grcať. S nechuťou uvoľním môj stisk dverí a pustím ho dovnútra. Svoje topánky otrie o rohožku, aby nezašpinil parkety. Jedno sa musí uznať. Aspoň vychovaný je. Áno Candice, bol strašne vychovaný, keď ťa znásilnil a nabúchal.

Vyzul si svoje topánky a spolu so mnou išiel do obývačky, kde sa rozvalil na gauč.

"Čo tu chceš? Viem, že si neprišiel len tak." Svoju ruku natiahne ku mne a ja sebou rýchlo ucuknem. Svoje paprče na mňa už nikdy nepoloží. Proste nie.

"Viem, že to znie neuveriteľne, ale prišiel som sa ospravedlniť." Roztiahol jeho pery do veľkého úsmevu pričom mi nachvíľu prestalo biť srdce. Nechápem, čo tu ešte robí, dávno som ho mala vyhodiť. Možno mal byť jeho úsmev láskavý, ale mňa už behom pár minút z neho niekoľkokrát naplo.

"Vieš, že to nejde. Veľmi dobre to vieš." Nikdy to nepôjde. Človek môže zabudnúť na všetko. Môže zabudnúť na tu fyzickú bolesť, ktorú mu niekto spôsobí, ale na tú psychickú sa zabúda ťažko. Veľmi ťažko.

"Prosím, len to skúsme. Chcem, aby to dieťa vyrastalo aj so mnou. Mohol by som byť dobrý otec. Chápem, že to je ťažké, odpustiť mi, ale možno by sa to dalo. Mohli by sme byť aspoň priatelia." Chce, aby to dieťa vyrastalo aj s ním? Čože? Nie, toto naozaj nie.

"Michael. Každý si o mne myslí, že som sa vyspala s niekým iným, pritom ty si ma znásilnil! Naozaj si myslíš, že potom všetkom, čo si mi spôsobil, si sem len tak nakráčaš a povieš, že sa chceš starať o naše dieťa? Myslím, že sa veľmi mýliš." Čo by o mne ľudia hovorili. Jeho by znovu ľutovali, že sa zase zaoberá s takou šľapkou ako ja. To nepotrebujem.

"Can," potichu vyslovil moju prezývku, ktorou ma vždy volal len on. Pichlo ma pri srdci. Och, bože, nechoď na mňa s týmto.

"Proste mi daj čas. Ja si to premyslím a zavolám ti, ale teraz by si radšej mal ísť." Jeho oči sa znovu pozrú na moju ruku na brušku, prikývne a pomaly odchádza.

O minútu počujem ako sa vchodové dvere zabuchnú a ja si konečne oddýchnem. Naozaj sem prišiel a nič mi nespravil? Ešte nedávno sa mi vyhrážal a teraz to chce hrať na dobrého tatinka? Takto to nefunguje.

Zayn

Od: Candice

Bol tu Michael. Prosím, ozvi sa mi. Potrebujem niekoho.

Michael. Čo ten chcel? Zakomplexovaný retard. Chcel som počkať a prekvapiť ju. Chcel som proste prísť za ňou, ale keď ma potrebuje teraz aspoň počuť, neváham ani sekundu a vytáčam jej číslo. Po chvíli pípania zdvihla mobil a aj cez neho som dokázal cítiť, ako je roztrasená podľa jej dychu, ktorý som slabo počul.

"Si v poriadku?"