Chris F*king Evans [Dokončené]

2.

Obzrela som sa a v diaľke som videla dve veci. Stánok s jedlom a ešte ďalej plno novinárov.
Pozrela som sa lepšie bolo tam aj pódium. Netušila som, čo to je.

,,Dobrý deň." Usmiala som sa na bezdomovcov.

,,Ahoj." Usmiali sa na mňa ,,zavadziame?"

,,Čo?! Nie nie. Vôbec. Chcela som vás pozvať na jedlo tam k tomu stánku. Bola by som rada, keby ste sa tam ku mne pridali." Ukázala som na stánok ,,platím."

,,Č-čo?" Zakoktali ,,Ty nám chceš kúpiť jedlo?"
Prikývla som a oni sa s radosťou usmiali.

Prikráčali sme k stánku s občerstvením a hneď ako ich zbadal pán v stánku, zahlásil ,,bezdomovcov neobsluhujeme."

,,Čo prosím?! To čo ste povedali?!" Zostala som zhrozená ,,vyzerám ako bezdomovec??"

,,Nie vy, oni."  Mykol hlavou.

,,Sú tu somnou a mám v pláne zaplatiť. Ak teraz okamžite nenakráčate k tej pokladni a nedáte im všetko, čo budú chcieť, zavolám na vás políciu, za diskrimináciu, ochranu prírody za ten starý olej, čo vylievate pod stánok do trávy a ochranu zvierat za toho papagája, čo máte tam vzadu nad tou fritézou!!!" Rozčúlila som sa a ten pán na sucho preglgol.

,,Čo to bude?" Povedal vystrašene.

,,Ja si dám latté." Otočila som sa na dvoch bezdomovcov, ktorí sa chceli smiať,, dajte si čokoľvek, čo chcete a nehľaďte na peniaze." Usmiala som sa.

,,Dáme si dvakrát hranolky, dvakrát hamburger xxl, hot dog tiež dvakrát, dvakrát čapovanú kofolu a dvakrát čiernu kávu." Nadiktovali ,,Oh a ešte dvakrát vafle s nutelou."

Majiteľ stánku mi nadiktoval sumu a ja som to zaplatila. Keď sme dostali všetko, čo sme mali objednané, vrátili sme sa k lavičke a ja som im podala slušnú sumu peňzí na nový začiatok.

,,Využite ich s rozumom." Žmurkla som a s kávou v ruke odišla.

Vrátila som sa do hotela a pozerala som na seba v zrkadle vo výťahu.
Skôr než sa zavreli dvere,  objavili sa v nich tí istí dvaja muži v oblekoch a s okuliarmi. Nastúpili.

,,Slečna," začali.

,,To nemyslíte vážne, že ma zase chcete vyhodiť!! Nestačilo, že som kvôli Vám musela vláčiť kufre cez celé letisko?!" Rozčúlila som sa.

Obaja na sucho preglgli ,,prepáčte ale pokyny." Ukázali mi cestu von.

Vystúpila som z výťahu a dal si dolu opätky.

,,Idioti, ak vás ešte raz stretnem, zavolám na vás políciu pre obmedzovanie slobody!!" Zamračila som sa na nich a obaja zostali vystrašene pozerať.

,,Deje sa niečo?" Započula som chlapský hlas vedľa mňa.

Pozrela som sa odkiaľ hlas išiel a našla vedľa seba stáť vysokého mužného a zarasteného chlapa, s okuliarmi.

,,Áno, títo dvaja ma už dnes druhýkrát vyhodili, kvôli niekomu, koho ani nepoznám. Neuveriteľné. Choďte radšej inou cestou, pretože títo tupci vás tam nepustia." Vyprskla som a nahnevane odkráčala ku schodisku.

Konečne som vošla do apartmánu a zavrela dvere. Vyzliekla som sa a dala si sprchu.  Následne som si ľahla so postele a čítala knihu.

Na druhý deň dom sa odhlásila z hotelu a mierila k východu.

Zase tam stáli tí dvaja. Škaredo som na nich pozrela.
,,Šéf povedal, že vás môžme pustiť." Vyhŕkol jeden a otvoril mi dvere.

Zostala som milo prekvapená a išla von.

,,Ďakujem." Prešla som cez nich a vyšla von, kde čakalo plno fanšikov a pár fotografov.

Prešla som cez vytvorenú uličku s kuframi a obišla veľké čierne auto. Nasadla som do taxíku a odišla rovno na letisko. Najbližší let bol do Bostonu. Kúpila som si ho a znovu odletela. Pristála som v Bostone o 7 a pol hodiny neskôr a odišla v kľude do hotela.

Obliekla som si legíny, tieklo a úzku mikinu. Na nohy som si dala tenisky a rozhodla sa ísť popozerať po okolí.

Ako prvé som zamierila do knižnici a strávila tam pár hodín. Keď už bola tma, vrátila som sa naspamäť do hotela a unavená som zaspala.
Na druhý deň ráno som hľadala kaviareň.

Už som pred jednou stála, keď sa predomnou jednej pani roztrhli tašky s nejakým nákupom.

,,Nechajte, pomôžem Vám." Usmiala som sa a zdvíhala jej všetky veci.

,,Ďakujem, ste zlatá." Usmiala sa a z kabelky vytiahla látkovu veľkú tašku.

Všetko som tam nahádzala ,,Dajte, pomôžem Vám s tým."

,,Nemusíte. Nechcem vás oberať o čas." Namietala.

,,Neoberáte. Aj tak som sem len včera priletela a nemám čo robiť." Usmiala som sa a vzala jej tašku.

Kráčali sme ani neviem kam. Ocitli sme sa v parku  a tam boli prípravy vo veľkom.

,,Čo sa tu chystá?" Pozerala som ako sa stavaj rôzne kolotoče, stánky a aj pódium.

,,Bostonské slávnosti." Usmiala sa,, každý rok prípravy prischnú mne." Zasmiala sa.

,,Ak chcete, môžem Vám pomôcť." Pousmiala aom sa.

,,Naozaj?" Oči sa jej rozžiarili,, prosila som deti aby mi pomohli ale nemajú čas."

,,Je to v poriadku. Povedzte, s čím Vám pomôžem?" Usmiala som sa a pustila som sa do výzdoby pódia.

Chodila som s rebríkom a vešala rôzne ozdoby a krepový papier. Keď som skončila, išla som za tou ženou.

,,Už som to dokončila. S čím ešte pomôžem?" Podišla som k nej.

,,Mohla by si mi pomôcť rozdať tieto kartičky do každého stánku." Začala kráčať.

,,Samozrejme." Usmiala sa,, Volaj ma prosím Lisa."

,,Teší ma Lisa, ja som Laura." Objala som ju.