The Beast

1. Kapitola

Môj otec mal ďaleko od dobrého človeka. Občas som ho sotva pokladala za otca. Odkedy si pamätám, mal problémy. Ako som rástla, jeho problém s pitím mi prestal vadiť, lebo hoci pil ako dúha, nikdy na nás nezdvihol ruku, len sa smial, alebo plakal. Preto som si myslela, že opilec môže byť dobrý človek. Zmýlila som sa, keď som prišla na to, že s alkoholizmom sa k otcovi viazal ďalší veľký problém. Gamblerstvo. 

Nikdy sme toho nemali veľa, preto mi to ako dieťaťu nikdy nedošlo. Ako som však rástla, všímala som si to čoraz viac. Menej peňazí, občas nám prišli nejakí muži zabaviť nábytok. Môj otec si zrejme nikdy neuvedomil, že to najvzácnejšie odišlo samo. Mama toho jedného dňa mala plné zuby, zbalila nás a odišli sme bývať k starej mame.

Od toho momentu sa môj život zlepšil. Mama sa opäť postavila na nohy, mohla som tráviť čas so starkou a otec sa nás ani nesnažil kontaktovať. Bol to úžasný život a na otca by som si už nikdy nespomenula, keby ma po jedenástich rokoch nekontaktoval.

,,Mami? Kto je Charles Carson?" spýtala som sa jej vo chvíli, keď mi od tohto človeka prišla správa na facebooku.

Mama na mňa pozrela dosť zarazene. ,,Tvoj otec," odpovedala napokon. 

Srdce mi vynechalo pár úderov. Jednak preto, lebo sa po rokoch ozval a jednak preto, lebo som zabudla na jeho meno. Nebolo to ťažké, keďže starká ani mama o ňom nikdy nehovorili a ja som s ním nikdy nemala dobrý vzťah.

,,Prečo sa vôbec pýtaš?" vyzvedala mama a ja som premýšľala, či jej to mám povedať.

,,Ozval sa mi," povedala som potichu, stále neschopná pochopiť prečo mi po rokoch píše.

S mamou sme sa dlho rozprávali a zvažovali sme všetky pre a proti. Keby ešte žila starká, zakázala by mi odpovedať mu a s chuťou by si zanadávala na jeho účet. Nakoniec mama uznala, že som dosť stará na to, aby som sa rozhodla sama. Z nejakých príčin som sa rozhodla odpovedať mu. Moje vnútorné dieťa chcelo vedieť prečo otec urobil to, čo urobil.

Otec sa so mnou chcel stretnúť. Po dlhom premýšľaní som sa odhodlala, že to skúsim a tak sme sa o tri dni neskôr stretli v malej kaviarni. Mama mi dala štedré vreckové so slovami, že otec bude určite bez peňazí a celé to budem platiť ja. Ani som nevedela čo čakať. Predstavovala som si, že ku mne príde zanedbaný muž v otrhanom oblečení, teda ak by ma vôbec spoznal.

,,Gwendolyn?"

Otočila som sa za tým hlasom. Za mnou stál muž, ktorý bol upravený a oblečený v bielej košeli a čiernych nohaviciach. Vyzeral slušne a jeho oči, hnedé ako tie moje, po mne behali sem a tam. Na tvári mal prekvapený výraz, ktorý rýchlo nahradil úsmev.

,,Vyrástla si. Keď som ťa videl naposledy, mala si deväť rokov."

,,Mala som desať," opravila som ho odmerane.

Zháčil sa a pomaly prikývol. ,,Správne, mala si desať. A teraz máš dvadsaťjeden, však?" spýtal sa  s nádejou a potešil sa, keď som prikývla na súhlas.

Aspoň to vie. Posadili sme sa vonku a nevedela som ako sa mám tváriť, ani ako sa správať v jeho prítomnosti. Bol uvoľnený a vysmiaty. Alkohol som z neho necítila. Žeby sa dal dokopy? Možno áno a chcel dať všetko vo svojom živote do poriadku.

,,Dobrý deň. Čo si dáte?" oslovila nás mladá čašníčka.

Prvý sa ozval otec. ,,Ja si dám čiernu kávu. Pozri, Gwen. Majú horúcu čokoládu so šľahačkou. Nedáš si? Kedysi si ju zbožňovala."

Prekvapilo ma, že si na niečo o mne pamätá. Horúcu čokoládu so šľahačkou som zbožňovala aj dnes. ,,Áno, dám si," odvetila som a cítila som sa trochu uvoľnenejšie. Čašníčka prikývla a o chvíľu nám priniesla naše nápoje.

,,Povedz mi ako sa ti darí. Chodíš ešte do školy? Čo mama a starká?" zasypal ma otázkami ako otec, ktorému záleží na svojom dieťati a bola som ohromená. Bol úplne iný ako muž, od ktorého sme s mamou odišli.

,,Nie, neštudujem. Premýšľala som nad vysokou, ale napokon som sa rozhodla ísť pracovať. Mama sa má dobre, v práci sa jej veľmi darí a starká... Minulý rok nás opustila."

Starkej zlyhalo srdce a s mamou sme sa z toho dlho nevedeli spamätať. Otec mi opatrne pohladil ruku. Jemne mi rukou cuklo, jeho dotyk mi bol tak cudzí.

,,To so starkou ma veľmi mrzí. Kde teda pracuješ?"

,,V potravinách na našej ulici. Robím tam predavačku. Môžem sa ťa teraz opýtať niečo ja? Prečo si sa mi ozval tak z ničoho nič? A prečo teraz?"

Otec si povzdychol a odpil si z kávy riadny dúšok. Jeho pokoj zmizol a nahradila ho nervozita. ,,Príliš neskoro som si uvedomil, že som troska a snažil som sa s tým bojovať sám, no vždy som do toho zas spadol. Asi pred dvomi rokmi sa mi jeden kamarát rozhodol pomôcť a dal ma na liečenie. Tentokrát som mal pomoc profesionálov a môžem hrdo vyhlásiť, že som sa alkoholu ani nedotkol a nie som gambler už celý rok. Pomaly som si dával život dohromady a to zahŕňa aj teba, ako inak. Si moje jediné dieťa a mrzí ma, že som pre teba nebol taký otec, akého si zaslúžiš. Chcem to ale napraviť."

Páni. Toto som naozaj nečakala. Naozaj vyzeral, že sa zo svojich závislostí vyliečil. Pomaly som popíjala svoj horúci nápoj. Mala som s ním pár krásnych spomienok z detstva, ktoré boli dôkazom, že dokáže byť dobrý človek a dobrý otec.

,,Takže chceš napraviť aj to...." odmlčala som sa a hľadala správne slová.

,,To, že som nebol dobrým otcom? Áno. Chcem si s tebou vybudovať nové puto," dopovedal za mňa s úsmevom.

,,Dobre teda. Dávam ti na to šancu," pousmiala som sa.

Spomienky z detstva mi vtedy zrejme zatienili racionálne myslenie. Keby som ich nemala, mohla som dopadnúť lepšie a nikto by mi neublížil.