The Beast

22. Kapitola

Nasledujúci týždeň prešiel ako voda. S Damienom sme pomaly upevňovali vzťah, ktorý sa medzi nami vytvoril v podstate sám a obaja sme sa pri tom druhom správali ako tínedžeri na prvom rande. Pre mňa to bol úplne prvý vzťah a pre Damiena to bol prvý vzťah, ktorý bral vážne. Sam, ktorý k nám chodil celkom často, si z neho neustále uťahoval. Vraj mu pripomínal šteniatko. Občas som sa na jeho poznámkach zasmiala aj ja, čo som pred Damienom skrývala. Evelyn som oficiálne pokladala za najlepšiu kamarátku. Každý deň sme si volali a chodievala za mnou tak často ako len mohla, čo nebolo tak často ako by človek očakával. Ako inak, postaral sa o to môj snúbenec. Moje dni boli zrazu zaplnené nakupovaním značkových vecí, ktoré mi často nútil práve on, pomalým, no istým plánovaním svadby a pripravovaním sa na úlohu pani Di Angelovej. Učila som sa o chode domácnosti, na ktorý som mala dohliadať a v budúcnosti ma čakali aj menej príjemné povinnosti ako účasť na dôležitých stretnutiach najdôležitejších členov Hádovho bratstva a na niektorých obchodných stretnutiach. 

Už len pomyslenie na to mi naháňalo hrôzu, ale nie tak ako rozhovory s mamou po telefóne. Zatiaľ ich nebolo veľa a úspešne som vytrvala v klamstve, ktoré som zosnovala, no doháňala ma paranoja. Bála som sa, že sa nejako prerieknem a pri každom telefonáte mi mama pripadala viac a viac nervózna. Možno sa mi to len zdalo, alebo bolo za jej nervozitou presvedčenie, že som kdesi v cudzine a osamostatnila som sa. Ani som nechcela pomyslieť na to kedy a ako jej raz poviem pravdu. Niežeby sa mi chcelo, ale nemôžem jej donekonečna klamať.

,,Čo ťa zas trápi, Gwen?" ozval sa Damien, keď som dotelefonovala s mamou, ktorá si teraz myslela, že som v Thajsku. 

,,To, že jej stále klamem," povzdychla som si. ,,Unavuje ma to, stále jej klamať do očí a pamätať si každé klamstvo, ktoré som jej kedy povedala."

Damien ľahostajne pokrčil plecami, no na tvári mal zamyslený výraz. ,,Technicky jej neklameš do očí, len do ucha. Chápem ťa, ale je to tak lepšie pre jej bezpečnosť. Aj keby vynaložila námahu pochopiť celú túto situáciu a nešla na políciu, mohli by o nej zistiť nepriatelia Bratstva a chodila po svete bez toho, aby vedela, že má na chrbte terč."

,,Viem a rozhodne nechcem, aby sa jej čokoľvek stalo, ale raz sa to tak či tak prevalí. Lož má krátke nohy," poznamenala som múdro.

,,Aj ty máš krátke nohy, Gwen," ozval sa veselý hlas z pohovky.

Zamračila som sa a zabodla svoj pohľad na Sama. Ako inak, pohodlne ležal na pohovke a pozeral prírodopisné dokumenty, tentokrát o zvieratách žijúcich na savane. Zdalo sa mi, že nič iné ani robiť nevie, lebo doteraz som ho nevidela pri inej činnosti. Usmieval sa od ucha k uchu ako najväčšie neviniatko, pričom som si zrazu spomenula na niečo, čo mi povedal pri našom prvom zvyknutí. Niečo o tom, že by som si mala zvyknúť na ich násilný svet. Myslím, že to nebude problém, lebo mám chuť ho zaškrtiť.

,,Máš dve sekundy na to opraviť sa," povedala som varovne.

Sam sa nechápavo narovnal. ,,Čože? Ako opraviť?"

,,Dve sekundy prešli." Ako pacifista som sa zmohla len na jediný útok a to zúrivé udieranie vankúšom. Som si však istá, že som mu spôsobila aspoň nejakú modrinu. Sam sa nad mojím chabým útokom smial, až kým sa nad nami netýčil Damienov tieň.

,,Čo tu vôbec zas robíš? Vždy, keď prídeš, tak sa len vyvalíš k telke a pozeráš tu blbosti!" okríkol ho prísne. Ja aj Sam sme okamžite prestali a nehýbali sme sa.

,,Nie sú to blbosti," pípol Sam ako malý chlapec. ,,Sú tam pekné zebry."

,,Padaj si plniť svoje povinnosti, lebo z teba bude zebra."

Sam síce miloval zvieratá, ale nie natoľko, aby sa jedným stal, preto svojho bratranca radšej poslúchol a vzal nohy na plecia. Napravila som vankúše na pohovke a pozrela na svoje nohy. Čo ak boli fakt krátke? Možno som to vnímala inak, keďže sú súčasťou môjho tela. Pozrela som na Damiena, ktorý vyzeral, že má dosť.

,,Opováž sa ma na to opýtať," zamrmlal.

,,Ako vieš čo sa ťa chcem opýtať? Vieš čítať myšlienky?" nadvihla som obočie a na chvíľu mi zišlo na um, že túto schopnosť naozaj má.

,,Nie, ale si ako otvorená kniha. Nemáš krátke nohy, dobre? Aj keby, nie je to jedno?"

,,To teda nie je! Ja nechcem mať krátke nohy!" vyhŕkla som a posadila som sa. 

Damien sa na mňa pozeral ako na pacienta ústavu pre mentálne chorých. ,,Úprimne, na toto nemám slov. Kašli na nejaké nohy, skús sa uvoľniť, dobre? Potrebuješ zmenu prostredia. Čo keby sme dnes šli spolu niekam na večeru?"

,,To by nebolo zlé," pousmiala som, netušiac čo ma v ten večer čaká.