The Beast

2. Kapitola

S otcom som sa stretávala každý tretí deň vyše mesiaca, hoci sa to mame veľmi nepozdávalo. Brával ma na kávu, do kina, na nákupy alebo sa len tak prejsť a veľa sme sa rozprávali. Vypytoval sa na mňa, ako sa mi darilo v škole, kto sú moji priatelia, aká je moja obľúbená farba a podobne. Párkrát ma dokonca odprevadil domov a priniesol mame kvety ako ospravedlnenie za to, ako sa správal. Mama mu odpúšťala pomaly, ale bola rada, že sa dal dokopy. Aj tak však váhala, keď ju požiadal, aby som uňho mohla prespať.

,,Mami, prosím! Bude to v pohode. Ocko mi už dlho sľúbil, že mi ukáže svoj nový byt," prosila som ako malá a mama napokon súhlasila.

,,Tak dobre. Hlavne si to uži."

Pobalila som si do batoha potrebné veci, rozlúčila som sa s mamou a nasadla som s otcom do auta. Celý deň bol nervózny, čo som pripisovala tomu, či bude mama súhlasiť s tým, aby som uňho mohla prespať. Samozrejme, bolo to moje rozhodnutie, lebo som už dospelá, ale otec chcel všetko urobiť správne a najprv sa spýtať mojej mamy, ktorá ma vychovávala. Zrejme to na ňu urobilo dojem.

,,Môžeš sa uvoľniť, súhlasila s tým," zasmiala som nad ním a jemne som ho drgla do ramena.

Otec sa usmial, ale stále vyzeral napätý. ,,Och, to nie preto. Vlastne, netráp sa tým."

A tak som sa tým dlhšie netrápila. Zaparkovali sme a otec ma vzal do svojho bytu. Bol naozaj krásne zariadený a z balkóna bol krásny výhľad na zapadajúce slnko. Otec vyzeral dosť skľúčene, čo ma trápilo.

,,Oci, čo sa deje?"

Otec začal hrabať v skrinke v obývačke a vytiahol odtiaľ malú krabičku. Otvoril ju a ukázal mi strieborný prsteň s ružovým kamienkom. Vytiahol ho a nastokol mi ho na prst. Bol to od neho najkrajší darček. 

,,Chcem, aby si vedela, že ťa veľmi ľúbim, Gwen. Vždy som ťa ľúbil nadovšetko. Musíš si to vždy pamätať, áno?"

Pozrela som mu do tváre. Každú sekundu bol nervóznejší ako predtým. Akoby sa niečoho bál. Pevne ma chytil za plecia a stiahol ma ho objatia tak silného, až som sa bála, že mi doláme kosti.

,,Oci, hovoríš, ako keby si mal umrieť. Čo sa deje?" pýtala som sa. Teraz už som sa začínala báť aj ja, hlavne keď som začula, ako vzlyká.

,,Nie som dobrý otec. Práve naopak. Gwen, pozri, bol som vtedy opitý a nevedel som, čo robím."

Nechápala som, o čom to hovorí. Zrazu ktosi zabúchal na dvere. Otec takmer vykríkol. Pozrel na mňa s ľútosťou v očiach a pomaly vykročil k dverám, zatiaľ čo búchanie bolo naliehavejšie a silnejšie. Otvoril dvere a vošli dvaja muži, možno o pár rokov starší ako ja. Nespokojne si ma obzreli a ten vyšší pozrel na otca.

,,Charlie, nehovoril si, že tvoja dcéra je pekná? Nehnevaj sa, ale oklamal si nás. A ty vieš, že nemáme radi, keď nás klameš," prehovoril chladne.

Jeho narážka sa ma dosť dotkla. Vedela som, že nie som štíhla, ale tie reči si mohol nechať pre seba. Nepáčilo sa mi ale ako hovoril s otcom a ani to, ako si ma ten druhý neustále obzeral.

,,Oci, čo sa to deje?" spýtala som sa vyplašene.

,,Prosím, dovoľte mi, aby som jej to vysvetlil," otec na nich prosebne pozrel.

Ten nižší pokrčil plecami a hodil sa na gauč, ten vyšší sa zasmial. ,,Takže ona o ničom nevie? Skvelé! Nech sa ti teda páči, Charlie. Povedz dcérke, čo si vyviedol."

Tak to som zvedavá, čo vyviedol. Otec už plakal a ja som tiež nemala ďaleko od toho, aby som sa rozplakala. Vôbec som netušila, čo sa deje a bála som sa ako nikdy v živote. Otec ma posadil na gauč vedľa seba a držal ma za ruky.

,,Vieš, ako som ti hovoril, že mi kamarát pomohol s liečením? Nie je to celkom pravda. Je pravda, že som si chcel dať život do poriadku, ale nemal som na to prostriedky a nikto mi nechcel pomôcť, tak som si požičal od niekoho vplyvného, kto mal peňazí dosť. Lenže potom som to musel splatiť. Snažil som sa, ale nedokázal som toľko peňazí zohnať do daného termínu. Bol som zúfalý, zas som sa opil a.... Och, Bože! Ponúkol som im teba."

Strach sa vo mne miešal s hnevom. Tomu, čo som počúvala, sa nedalo uveriť. ,,Čo to hovoríš? Ako to myslíš, že si im ponúkol mňa? Otec, od koho si si to preboha požičal?!"

Panikárila som a právom. Otec vzlykal a držal ma za ruky, aj keď som sa chcela odtiahnuť. ,,Hovorí ti niečo Hádovo bratstvo?"

Od hrôzy som sa nedokázala ani pohnúť. Hádovo bratstvo bola mafiánska organizácia, po ktorej polícia neustále pátrala, ale bez úspechu. Ak niekoho chytili, odmietali hovoriť a pravé identity či vzhľad najvyšších členov boli neznáme, hoci táto organizácia existovala už v päťdesiatych rokoch. Vedelo sa len to, že sú krvilační a nemajú nijaké zábrany.

,,Prosím povedz, že to tak nie je," zašepkala som so slzami v očiach, ale vedela som, že ho o to žiadam zbytočne. Zapredal ma mafii.

,,Je to tak, dievčatko. Pôjdeš s nami," ozval sa vyšší.