The Beast

18. Kapitola

Niekde som čítala, že ak chceme vedieť, či na nás osobám v našom okolí záleží, ich slová by sme mali ignorovať a sústrediť sa čisto na to, ako sa pri nás správajú a či pri nás robia veci, ktoré predtým nerobili, a ktoré robia čisto pre nás a naše dobro. Podľa tejto myšlienky som v ten osudný večer pochopila, že môjmu otcovi na mne nezáležalo až tak, ako tvrdil. Otec, ktorý svoje dieťa miluje by ho nikdy nezapredal. Poučená minulosťou som na Damiena hľadela s pochybami napísanými na čele, a to hrubými písmenami, aby si ich všimol. Sklopil hlavu a tvár sa mu zvraštila akoby zvádzal menší boj so svojím vnútrom. Napokon zdvihol hlavu a chytil ma za ruky, ktorými som stále zvierala bezpečnostný pás. Pomaly som svoje zovretie uvoľnila a sykla som pritom. Tým, že som prsty mala v kŕči zo zvierania, ma rozboleli celé dlane.

,,Toto nerobím často, ale zaslúžiš si to odo mňa počuť," začal Damien a odmlčal sa. Olízal si pery a prisahala by som, že ho premohla nervozita. Otvoril ústa, no počula som od neho len nesmelý smiech, ktorým tú nervozitu zakrýval. ,,Do riti, nerobím to často, vlastne nikdy. Preto mi tie slová prídu tak cudzie. Dobre, stojí to za hovno, ale ospravedlňujem sa. Prepáč, že som ťa vyľakal. Nikdy nebolo mojím úmyslom, aby si sa ma bála."

Ostala som ako obarená. V pamäti sa mi zjavili Evelynine slová z nášho telefonátu. Nepoznajú city, súcit a musí ich to niekto naučiť. Damiena to učiť netreba, treba to v ňom prebudiť. Muselo sa to prebrať až mojím plačom, ktorý hraničil s nervovým zrútením? Držiac sa filozofie, ktorú som kdesi vyčítala, kontrolovala som jeho výraz. Nenápadne si hrýzol vnútornú stranu líca. Nebolo to veľmi viditeľné, ale neušlo mi to šklbanie svalov, ktoré som poznala z čias, kedy som mala zlozvyk okusovať si celé vnútro úst. Keď som do toho dala snahu, aj ja som v ňom dokázala čítať, hlavne v jeho očiach. Odrážala sa v nich ľútosť, nervozita a strach. Tak nad tými dvomi som sa musela pousmiať. Ako sa tam vzali?

,,Odpúšťam ti, lebo vidím, že ťa to naozaj mrzí. A nehovor, že je to na hovno, lebo to tak nie je. Tým, že si sa mi ospravedlnil si mi ukázal, nie si nejaké zviera."

Damien sa nad mojimi slovami zasmial. ,,Ale ja som Zviera."

,,Fajn, tak si mi ukázal, že nie si len Zviera," opravila som sa rýchlo, no ešte rýchlejšie sa mi zapáčilo ako znie jeho smiech.

,,Takže sa ma ešte bojíš?" položil mi kontrolnú otázku.

,,Po tom, čo si zo seba vytlačil to ospravedlnenie už nie," pousmiala som sa.

,,To som rád, lebo by sa tým všetko skomplikovalo."

,,Napríklad by si ma nemohol pobozkať počas svadby," premýšľala som nahlas a v tej chvíli som sa chcela prefackať. Gwendolyn, prečo ti bozkávanie zišlo na um ako prvé? Moja tvár nadobudla červenú farbu a opäť som mala chuť utiecť z auta, ale tentokrát od hanby. Damien na mňa prekvapene civel, no potom sa mu na tvári usadil pobavený a mierne namyslený úškrn.

,,Myslíš na to, ako sa pobozkáme?" podrypol do mňa, na čo som začala splašene krútiť hlavou.

,,Čože?! Nie, nie, to mi len tak vyletelo!" bránila som sa, ale teraz keď to povedal, tá predstava sa mi usadila v hlave. Zrak mi padol na jeho pery. Aké by to bolo bozkávať sa s ním? Podľa jeho vystupovania drsné, unáhlené. No jeho slová ma nútia myslieť nad inou verziou. Jemné, krásne. 

,,Klameš, Gwen. Na klamárov mám dobrý nos," povedal Damien a chytil ma za bradu, čím som pohľad rýchlo presunula na jeho oči. Prichytil ma pri tom, kde som doteraz zízala a mlčala som. Mlčanie znamená súhlas, ktorý odmietam nahlas vysloviť. Po spodnej pere mi prešiel jeho palec a jemne za ňu potiahol. Automaticky som sa k nemu naklonila bližšie. 

,,Tvoj prvý bozk ti nevezmem kým ma o to sama nepožiadaš," zašepkal s pohľadom na mojich perách a začal sa odťahovať. Miešala sa vo mne nehanebnosť s frustráciou nepobozkaného dievčaťa a nutnosťou priznať si to, čo ma včera večer s príchodom Loly tak rozplakalo. Damien sa mi páčil a čosi som k nemu začínala cítiť. Nepredstavovala som si, že budem konať tak zbrklo a pobozkám niekoho ešte predtým, ako mu poviem o svojich citoch, ale čosi vo mne ma nútilo proste konať a to akokoľvek. Preto som vyslovila slová, ktoré patrili k mojim osudovým slovám.

,,Pobozkaj ma, Damien," vyslovila som takmer bez dychu. Damien sa zastavil a vzal mi tvár do dlaní. Bolestivo pomaly sa ku mne naklonil a priložil svoje pery na tie moje. Ruky som presunula na jeho plecia a zavrela som oči. Opatrne som kopírovala jeho pohyby a užívala som si svoj prvý bozk. Jemný, krásny a nezabudnuteľný. Všetko sa však raz musí skončiť a tak skončil aj náš bozk. Hoci nás už nespájali pery, ani jeden z nás nedokázal pustiť toho druhého.

,,Páčilo sa ti to?" spýtal sa ma Damien ako vydesený školák po prvej puse. Omámene som prikývla, neschopná ani len premýšľať nad tým ako formulovať slová. Opäť som pocítila jeho pery, tento raz na ľavom líci. ,,V tom prípade mi bolo veľkou cťou pobozkať ťa."

V tej chvíli som to ešte nevedela, nemala som to ako vedieť, ale slová Pobozkaj ma, Damien zmenili môj život.