The Beast

4. Kapitola

Počas cesty som premýšľala prečo ma z toho klubu vlastne vzal. Nedokázala som však prísť na to, aké má úmysly. Čoskoro sme zastavili pred bránou. Damien stiahol okno, pozrel do kamery pri bráne, tá sa otvorila a šli sme po príjazdovej ceste k veľkému domu z bieleho mramoru. Nemala som čas si ho veľmi obzrieť. Zaparkovali sme v garáži a vystúpili sme.

,,Nasleduj ma. A neskúšaj utiecť, ani na niekoho zaútočiť, dobre?"

Zatiaľ sa mi nevyhrážal, ani na mňa nemieril zbraňou. V aute tvrdil, že mi to vysvetlí, tak by som tomu mohla dať šancu. Na druhej strane, aj otcovi som dala šancu a pozrite, čo urobil. Aj tak som však nemala veľmi na výber. Pobavilo ma však, že si myslel, že by som na niekoho mohla zaútočiť. Mlčky som ho nasledovala do domu. Len čo sme vošli, uvítali ho dvaja muži v čiernom. Vyzerali ako ochranka. Na mňa ani nepozreli, za čo som bola celkom rada. Damien ma viedol hore na poschodie. Prišli sme na koniec chodby, kde sa nachádzala jeho pracovňa.

,,Posaď sa," ukázal na čierne kreslo oproti stolu.

Posadila som sa teda a obzrela si celú miestnosť. Bola priestranná s tmavými stenami a len tým najpotrebnejším nábytkom. Damien sa posadil za stôl a začal sa hrabať v papieroch, ktoré tam mal rozložené.

,,Dostala si sa do veľmi nepríjemnej situácie. Tvoj otec to spísal ešte v dobe, keď mafiu viedol môj otec," povedal a podal mi papier, ktorý vytiahol z tej kopy.

Teraz to teda vedie on? Tento večer začína byť čoraz horší. Najprv ma otec zapredá, potom ma násilím ťahajú do striptízového klubu, aby som tam pracovala a potom sa ocitnem zoči-voči mužovi, po ktorom polícia neúnavne pátra. Vodca Hádovho bratstva. Keby som nesedela v kresle, zrejme by som omdlela. Ruky sa mi chveli, keď som čítala zmluvu s podpisom môjho otca. Keďže nemal viac financií, skutočne som predstavovala čiastku 150 000, ktoré Hádovo bratstvo musí náležite využiť. 

,,Ako vidíš, zmluva hovorí, že ťa musíme nejak využiť," prehovoril Damien, čím mi spôsobil zimomriavky.

,,Využiť?" zopakovala som a všetka farba sa mi z tváre vytratila. ,,Nedá sa zmluva nejak zrušiť? Alebo aspoň pozmeniť?"

,,Bohužiaľ nie. Také sú naše zákony a pravidlá. Ak zmluvu spísal môj predchodca, ja s tým nemôžem nič urobiť. Príde mi ale nefér hodiť ťa do tej jamy levovej. Mám oveľa lepší nápad."

Spozornela som. Hocičo, len nie ten klub. Damien si preplietol prsty rúk a položil si na ne bradu.

,,Pochop, musí to byť niečo, z čoho by sme mali úžitok. Pre teba sa teda ponúka už len jediná možnosť. Staneš sa mojou ženou."

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo povedal. ,,Počkaj, čo?" zvolala som prekvapene. ,,Tvojou ženou? Veď ťa ani nepoznám!"

,,To nie je problém, spoznáme sa. Nemusíme spolu žiť ako manželia, stačí sa vziať. Tým bude z teba mať mafia úžitok a už ti nebude nikdy nič hroziť. Takto si pomôžeme navzájom."

Sníva sa mi. Musí sa mi snívať. Nedôverčivo som si ho premerala. Z jeho tváre som nič nevyčítala. Bola to až príliš dobrá a veľkorysá ponuka. Položila som zmluvu na stôl a skrížila som si ruky na hrudi. 

,,Prečo mi chceš pomôcť?"

Damien ostal chvíľu ticho a díval sa mi rovno do očí. Mala som pocit, že ma tým pohľadom prepaľuje. ,,Mám svoje dôvody," povedal napokon.

,,Aké?" naliehala som naňho.

,,Sentimentálne. Berieš, alebo sa chceš vrátiť do klubu?" odvrkol a pochopila som, že mu dochádza trpezlivosť. Do klubu sa vrátiť nehodlám. Povzdychla som si. ,,Tak dobre. Vezmem si ťa."

Damien prikývol a postavil sa. ,,Blahoželám. Si budúca pani Di Angelová."

Meno Di Angelo som už niekde určite počula a nebolo to v súvislosti s mafiou. Kde som to len počula? Damien mi potriasol rukou a prikázal mi, aby som ho nasledovala. Urobila som tak a vyšli sme na chodbu. Otvoril dvere na jednej z mnohých izieb a jemne do nej postrčil.

,,Toto bude tvoja nová izba. Zajtra sa porozprávame."

A s tým za mnou zavrel dvere. Mala som kopu otázok, ale zajtra mi na nich snáď odpovie. Nemala som v pláne vydať sa za takýchto podmienok, ale podľa toho, čo mi povedal, som nemala veľmi na výber. Plesla som sa do čela, keď som si uvedomila, že môžem zavolať mame, alebo polícii. Na čo iné mám ten blbý mobil? Rýchlo som prehľadala vrecká svojich nohavíc aj mikiny, ale mobil nikdy. Do frasa, musela som ho nechať u otca v byte. Bola to posledná nádej na to, že sa vrátim domov a pokúsim sa na to celé zabudnúť. Zúfalo som si uvedomila, že domov k mame sa už nikdy nevrátim.